Celý tento blog, ktorého jednotlivé príspevky začínajú písmenom „D“, je venovaný riešeniu čoraz viac zhoršujúcej sa finančnej situácie našich rodičov a dôchodcov.
Riešeniu, ktoré by mohlo výraznou mierou pomôcť finančne nielen našim starším rodičom a dôchodcom, ale znateľne pomôcť aj v iných oblastiach ekonomiky.
Posledné štyri uverejnené príspevky boli skôr opisom mechanizmu riešenia, ktoré by zabezpečilo starším ľuďom, našim rodičom, dôchodcom, skrátka všetkým tým rodičom, ktorých deti sa zapojili do pracovného procesu, zlepšenie ich nedostatočného finančného príjmu.
Ďaľšie príspevky tohto blogu sa budú zaoberať celkovým prínosom uplatnenia tohto riešenia v praxi, teda jeho prínosom nielen pre rodičov zamestnaných detí, ale aj prínosom v ďaľších oblastiach ekonomiky.
V posledných príspevkoch bolo opísané a na príkladoch uvedené, ako by sa dalo finančne pomôcť rodičom tých detí, ktoré sa zapojili do pracovného procesu (podrobnejšie – viď príspevky D14 [1], D14.1 [2], D15.1 [3] a D15.2 [4]).
Táto finančná pomoc vyplácaná štátom, určená rodičom zamestnaných detí, by sa dala realizovať prostredníctvom pravidelného mesačného vyplácania dvoch finančných príspevkov.
Jeden ten štátny príspevok by predstavoval finančnú kompenzáciu nákladov, ktoré vynaložili rodičia v priebehu výchovy svojho dieťaťa, do jeho 18. roku (podrobnejšie – viď príspevky D14 [1] a D14.1 [2]).
Druhý štátny príspevok by predstavoval odmenu pre rodičov zamestnaného dieťaťa, odmenu, ktorej výška by bola určená v závislosti od výšky dane odvedenej zo mzdy dieťaťa (viď príspevky D15.1 [3] a D15.2 [4]).
Pripomeňme len, že výška finančného príspevku predstavujúceho kompenzáciu nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa mala v opisovaných príkladoch hodnotu 100 eur/rodič/mesiac.
Kompenzácia nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa, realizovaná prostredníctvom mesačného vyplácania tohto finančného príspevku, by sa realizovala počas obdobia 25 rokov zamestnávania sa dieťaťa.
Za toto obdobie, za obdobie 25 rokov vyplácania tohto finančného príspevku, by sa rodičom vrátili náklady, ktoré vynaložili v dlhodobom procese výchovy dieťaťa do jeho 18. roku, teda náklady vo výške 60 000 eur. 30 000 eur by sa vrátilo matke a 30 000 eur otcovi dieťaťa.
Tento mesačný finančný príspevok vyplácaný každému rodičovi zamestnaného dieťaťa sme nazvali „splátka výchovného“.
V priebehu ďaľšieho opisu tohto systému finančnej pomoci rodičom zamestnaných detí – kompenzácia nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa prostredníctvom splátok výchovného spojená s odmenou pre rodičov v závislosti od výšky dane odvedenej zo mzdy ich dieťaťa – bude postupne podávaný prínos tohto navrhovaného riešenia nielen pre rodičov, ale pre celú spoločnosť, prínos pri zlepšovaní situácie aj v mnohých ďaľších oblastiach ekonomiky.
Ide o pomoc v nasledovných oblastiach: zvýšenie pôrodnosti, omladenie populácie, skorší odchod do dôchodku, zníženie veku odchodu do dôchodku, zvýšenie zamestnanosti problémových, dlhodobonezamestnaných a mladých osôb, zníženie rozsahu nelegálnej práce, zvýšenie zapojenia sa rodičov do vzdelávacieho procesu dieťaťa, zvýšenie kvality vzdelávacieho procesu na školách, zvýšenie starostlivosti o vlastné zdravie, zníženie nákladov na zdravotníctvo, zvýšenie predaja domácich potravín na domácom trhu, rast poľnohospodárskej a potravinárskej výroby, zvýšenie potravinovej sebestačnosti a i.
To, akým spôsobom sa pozitívny prínos vyplácania už spomenutých dvoch finančných príspevkov rodičom prejaví vo vyššie spomenutých problémových oblastiach ekonomiky, to bude podrobne opísané v ďaľších príspevkoch.
Úlohou ďaľších príspevkov tohto blogu bude teda práve čo najviac priblížiť pozitíva navrhovaného riešenia, podrobne opísať tak finančný ako aj morálny prínos tohto riešenia pre ďaľšie oblasti ekonomiky, resp. lepšie porozumenie celej problematiky spojenej s kompenzáciou nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa ako aj s vyplácaním odmeny rodičom v závislosti od výšky dane odvedenej zo mzdy ich dieťaťa.
Prakticky by bolo užitočnejšie, aby kompenzácia nákladov vynaložených rodičmi na výchovu detí, teda, aby sa splátky výchovného, t. j. splátky nákladov vynaložených na výchovu dieťaťa, začali rodičom splácať nie hneď po prvom mesiaci zamestnávania sa ich dieťaťa, ale napr. až po 6-12 mesiacoch od začiatku jeho zamestnávania sa, až po uplynutí určitej doby od začiatku jeho zapojenia sa do pracovného procesu.
A prečo?
Toto oneskorené začatie vyplácania splátok výchovného by prispelo – aj pri zapájaní sa mnohých dlhodobo nezamestnaných občanoch – k lepšiemu návyku občana na pracovný proces, na prácu, prispelo by k lepším pracovným návykom.
Totiž po prvom odpracovanom mesiaci ešte nie je zaručené, že dieťa bude pracovať dlhodobejšie, že po tom odpracovanom mesiaci bude mať v dostatočnej miere vypestované pracovné návyky.
Avšak táto pravdepodobnosť sa zvyšuje úmerne s počtom súvisle odpracovaných mesiacov či rokov, t. j. pravdepodobnosť vypestovania si pozitívnych pracovných návykov vzrastá s dĺžkou odpracovanej doby.
A práve posunutie začiatku vyplácania splátok výchovného – pri mladých ľuďoch vstupujúcich do pracovného procesu – o určitý čas, by vytvorilo väčšie predpoklady na to, že si dieťa zvykne na pracovný proces, že si osvojí pracovné návyky.
Po 6 mesiacoch súvislého pracovného pomeru je väčšia pravdepodobnosť, že mladý človek je už v práci stabilizovaný, a že teda neukončí pracovný pomer, než v prípade odpracovania len jedného či dvoch mesiacov, kedy je tá pravdepodobnosť prerušenia či ukončenia zamestnania oveľa vyššia, práve aj z dôvodu relatívne krátkej doby na prispôsobenie sa novým pracovným podmienkam v zamestnaní.
Alebo trocha ináč:
Sú štáty, v ktorých problém so zapájaním sa ich občanov do pracovného procesu nie je nejaký významný.
Ale sú aj štáty, v ktorých je značné množstvo občanov, ktorí sa z rôznych – väčšinou subjektívnych – príčin nezapájajú do pracovného procesu, napriek tomu, že ich zdravotný stav je v poriadku a umožňuje im v plnej miere sa zamestnať.
V týchto krajinách je výrazná časť nezamestnaných tvorená práve mladými ľuďmi.
Opis dôvodov a príčin, kvôli ktorým sa nezamestnaní nezapájajú do pracovného procesu je kapitola sama osebe, a nemá význam ju tu ďalej rozoberať a riešiť, keďže ide o dlhodobý problém, s ktorým je zrejme väčšina čitateľov tohto textu veľmi dobre oboznámená .
Čiže pokiaľ existuje v štáte relatívne vysoký počet práceschopných občanov, ktorí dlhodobo nie sú zapojení do pracovného procesu, a štát nemá nejaké efektívne účinné prostriedky, ktorými by túto – preň značne finančne zaťažujúcu – situáciu riešil, tak práve toto pružné odloženie začiatku kompenzácie nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa o určitu dobu, napr. 6-12 mesiacov, by bolo účinným nástrojom a motivačným prostriedkom, ktorý by bol skôr prínosom pri vytváraní potrebných pracovných návykov týchto občanov a pri ich zapájaní sa do pracovného procesu.
Totiž, mnohí z tých zapájajúcich sa do práce by chceli pomôcť svojim rodičom v ich častokrát neľahkej finančnej situácii práve formou vyplácanej splátky výchovného.
A keďže by vedeli, že túto splátku výchovného dostane rodič až vtedy, keď oni najprv odpracujú určitú dobu – 6-12 mesiacov – tak by ich to motivovalo do toho, aby túto dobu aj naozaj odpracovali, aby vydržali minimálne túto dobu v práci.
Možnože si mnohí budú klásť otázku, či táto doba v dĺžke 6-12 mesiacov by nepôsobila na nezamestnaného demotivujúco, a či by ho naopak neodradzovala od zapojenia sa do pracovného pomeru.
Myslím, že doba 6-12 mesiacov je relatívne veľmi krátka, a ten, kto sa zamestná, nepríde predsa o žiadne peniaze, o túto dobu 6-12 mesiacov sa len posunie vyplácanie splátok výchovného jeho rodičom.
Čiže takáto krátka doba iste nebude pôsobiť demotivujúco pri zapájaní sa do pracovného procesu.
Naopak, počiatočné zapojenie sa do práce veľakrát navodí pocit neochoty zúčastňovať sa pracovného procesu, pretože je spojené skôr s negatívnymi pocitmi ako pozitívnymi.
Nové pracovisko, noví spolupracovníci, zvykanie si na nový časový harmonogram dňa, nabúranie starého, doteraz – pre mnohých – oveľa príjemnejšieho denného rozvrhu.
Ten počiatočný nedobrý pocit či dojem z novej práce nastupuje práve preto, pretože je to niečo nové, niečo, čo nie je nejakým príjemným posedávaním s priateľmi a ničnerobením resp. celodenným podriemkávaním, ale je to práca, ktorej sa musíme prispôsobiť, ktorá sa neprispôsobuje nám.
Práve tých 6-12 mesiacov je doba, počas ktorej sa ten, ktorý sa zapojil do pracovného pomeru dostatočne vyrovná s podmienkami nového zamestnania.
A práve preto, že vie, že to nerobí len kvôli sebe, ale aj kvôli svojim rodičom – ktorí v prípade, že ich dieťa vydrží pracovať tých 6-12 mesiacov, budú dostávať splátky výchovného ako aj odmenu úmernú výške odvedenej dane zo mzdy dieťaťa – tak práve preto je vysoká pravdepodobnosť, že dieťa vyvinie úsilie a snahu, aby tú počiatočnú dobu 6-12 mesiacov v zamestnaní vydržalo, čo je však už dostatočná doba na to, aby sa jeho prípadné počiatočné negatívne nastavenie k danému zamestnaniu zmenilo k lepšiemu.
Po uplynutí doby, o ktorú by bolo tak vyplácanie splátok výchovného rodičom, ako aj odmena pre rodiča v závislosti od výšky dane zo mzdy dieťaťa pozdržané či pozastavené, by štát sumu splátok výchovného spolu s odmenou za výšku dane zo mzdy dieťaťa – naakumulované za túto pozdržanú dobu – buď rodičom jednorazovo vyplatil, a ďalej pokračoval v pravidelnom mesačnom vyplácaní oboch týchto finančných benefitov (splátka výchovného spolu s odmenou za výšku odvedenej dane zo mzdy dieťaťa) rodičom, resp. by štát, samozrejme po súhlase rodiča, pokračoval v ďaľšej kumulácii týchto finančných benefitov na účte rodiča a ich odkladaní na využitie v neskoršom období, napr. v dôchodkovom veku rodiča.
Nasledujúci príspevok: „D18- Vyplácanie rodičovských benefitov ako kľúč riešenia viacerých problémov“
Celá debata | RSS tejto debaty