Príspevok sa zaoberá opisom súčasnej nepriaznivej situácie pre život viacdetnej rodiny a tiež poukazuje na to, prečo čo najvyššia hodnota finančného príspevku od štátu na vychovávané dieťa nemusí byť tým najšťastnejším riešením pre rozvoj ekonomiky danej krajiny.
Príspevok je rozdelený na tri časti.
Táto časť na samom začiatku príspevku je takým vstupným zoznamovacím úvodom, po ktorom nasleduje časť „Stručná rekapitulácia“, ktorej účelom je v krátkosti čo najrýchlejšie priblížiť čitateľovi to, čo už bolo povedané v predchádzajúcich príspevkoch. Táto časť je viac menej určená pre tých, ktorí nečítali predchádzajúce príspevky tohto blogu.
Samotný obsah príspevku – teda obe, v prvej vete tohto príspevku spomínané opisované skutočnosti – je umiestnený pod názvom „Jadro príspevku“.
Príspevok nadväzuje na dva predchádzajúce, pričom v tom prvom – D24.1.1 [1] – sa hovorí nielen o vymieraní nášho národa, našej krajiny, Slovenska, ktorého stav populácie sa do konca tohto storočia zníži viac než dvakrát ( z 5,46 mil. na 2,56 mil., teda na 47 percent terajšieho stavu), ale aj vymieraní populácie iných krajín , napr. Česka (zníženie zo súčasných 10,59 mil. na 6,73 mil., čiže na 64 percent terajšieho stavu), Poľska (z 38,4 na 15,4 mil.), Maďarska (z 9,7 na 5,2 mil.), Nemecka (z 83,3 na 66,4 mil.), Číny (z 1,4 mld. na 730 mil), Japonska (zo 128 mil. na 60 mil.) a ďaľších.
Druhý príspevok – D24.1.2 [2] – sa zasa zaoberá nepochopiteľným nezáujmom kompetentných inštitúcií EU na riešení tohto problému, teda čoraz viac narastajúceho problému nízkej pôrodnosti v mnohých jej členských krajinách, ktorého neriešenie prinesie do budúcnosti nám všetkým, celej Únii, citeľný ekonomický pokles a všetko možné, len nie dobré, prinesie množstvo ďaľších problémov.
Všetky príspevky blogu sú spojené jedinou myšlienkou, myšlienkou finančnej pomoci našim rodičom, mnohým z nich už dôchodcom s častokrát úbohými dôchodkami.
A dôsledkom tejto myšlienky, tejto snahy o pomoc tým, ktorí nám kedysi – keď sme boli ešte malí a sme ich pomoc potrebovali – pomáhali, je návrh riešenia, ktoré by mohlo byť účinné, ktoré by im, našim rodičom, naozaj mohlo pomôcť.
A nielen finančne.
A, navyše, čo je dosť podstatné a dôležité, toto riešenie by nepomohlo len našim rodičom, ale by následne samovoľne zlepšilo situáciu aj v ďaľších problémových oblastiach.
Napr. situáciu s veľmi nízkou pôrodnosťou, trápiacou tak Slovensko, ako aj veľa iných krajín vo svete či situáciu s nezamestnanosťou dlhodobonezamestnaných i problémových občanov.
Pomohlo by znížiť úroveň nelegálnej práce, omladiť populáciu, zvýšiť kvalitu výchovno-vzdelávacieho procesu na školách či zvýšiť predaj domácich potravín na domácom trhu, zväčšiť úroveň zanedbanej potravinovej sebestačnosti či objem produkcie poľnohospodárskeho – rastlinného i živočíšneho – ako aj potravinárskeho sektora, a tiež by pomohlo aj v iných, v nasledujúcich príspevkoch podrobne opísaných oblastiach ekonomiky.
Stručná rekapitulácia
„V celom tomto blogu je rozvádzaný a riešený jeden pálčivý problém súčasnosti, a to problém nedostatočného finančného zabezpečenia našich rodičov v staršom veku.
Riešenie tohto problému je z dôvodu jeho značného rozsahu uverejňované postupne, v po sebe idúcich naväzujúcich príspevkoch označovaných literou „D“ (napr. názov tohto príspevku je „D24.1.3 –Štát chce viac detí, ale nič pre to nerobí, podpora viacdetnej rodiny zlyháva“).
Avšak vyriešenie len tohto jedného jediného problému, problému finančného zabezpečenia našich rodičov, spôsobí reťazovú reakciu samovoľného zlepšenia situácie v mnohých ďaľších – v nasledujúcich príspevkoch podrobne opísaných – problémových oblastiach ekonomiky.
Cieľom príspevkov tohto blogu je opísať princíp a prínos zavedenia nového systému ekonomických vzťahov medzi rodičmi a štátom.
Zavedenie tohto nového systému – v príspevku „D19“ [3] nazvaného aj Systém rodičovských benefitov (SRB) – by nielenže finančne pomohlo rodičom všetkých zamestnaných občanov, teda by finančne pomohlo rodičom všetkých tých občanov, ktorí sú zapojení do pracovného procesu, ale zavedenie tohto systému by zlepšilo situáciu aj v mnohých iných problémových oblastiach ekonomiky, napr. by pomohlo výrazne zlepšiť v mnohých krajinách tak kriticky nízku pôrodnosť.
Nízku pôrodnosť trápiacu nielen Slovensko či mnohé členské krajiny EU (Taliansko, Maďarsko, Portugalsko, Španielsko, Grécko, Nemecko, Bulharsko, Rumunsko), ale trápiacu množstvo krajín celého sveta (Japonsko, Južná Kórea, Singapur, Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Čína, a i.)
.
Systém rodičovských benefitov je založený na pravidelnom mesačnom vyplácaní dvoch finančných príspevkov – nazývaných rodičovskými benefitmi – rodičom tých občanov, ktorí sa zapojili do pracovného procesu.
Prostredníctvom prvého finančného príspevku, teda prostredníctvom prvého rodičovského benefitu, by sa rodičom vracali náklady, ktoré vynaložili v procese výchovy svojho dieťaťa (60 000 eur pre Slovensko) a prostredníctvom druhého finančného príspevku, teda prostredníctvom druhého rodičovského benefitu, by boli rodičia odmeňovaní v závislosti od výšky dane odvedenej zo mzdy ich dieťaťa.
Teda, čím väčšiu daň by nejaký občan odviedol zo svojej mzdy, tým väčšia odmena by náležala jeho rodičovi.
Hlavným prínosom vyplácania týchto dvoch finančných príspevkov, teda dvoch rodičovských benefitov – rodičom všetkých tých občanov, ktorí by boli zapojení do pracovného procesu – je však to, že to rieši nielen čoraz viac vystupujúci a veľmi pálčivý problém neľahkej finančnej situácie množstva našich rodičov a dôchodcov, ale vyplácanie týchto dvoch finančných príspevkov by následne automaticky zlepšilo situáciu aj v iných problémových oblastiach.
Napr. v takých, ako: nízka pôrodnosť, starnutie obyvateľstva, zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, skorší odchod do dôchodku, zapojenie sa problematických a dlhodobo nezamestnaných občanov do pracovného procesu, nezamestnanosť mladých ľudí, nelegálna práca, regulácia migračného toku, skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu dieťaťa, väčšie zapájanie sa rodičov do vzdelávacieho procesu dieťaťa, zlepšenie školskej dochádzky, zväčšenie starostlivosti o vlastné zdravie, zvýšenie motivácie rodičov k ochrane detí pred užívaním návykových látok, zabezpečenie dostatočného množstva odborníkov a vysokokvalifikovaných pracovníkov pre potreby členských krajín EU, oživenie ekonomiky, pozitívna diskriminácia starších občanov pri zamestnávaní sa, podpora predaja domácich potravín na domácom trhu, rast domácej poľnohospodárskej výroby a na ňu naväzujúceho potravinárskeho priemyslu a zvýšenie úrovne potravinovej sebestačnosti, viacdetná rodina ako prostriedok na zníženie uhlíkovej stopy, zlepšenie finančnej situácie starších bezdetných párov, zefektívnenie ekonomiky nahradením pasívnej pracovnej sily aktívnou a i.
To, akým spôsobom by zavedenie tohto nového systému pomoci, teda zavedenie Systému rodičovských benefitov, pomohlo zlepšiť situáciu v už vyššie vymenovaných problémových oblastiach ekonomiky, bude opísané tak v tomto ako aj v ďaľších príspevkoch blogu.
Ako už bolo povedané, tento nový systém, tzv. Systém rodičovských benefitov, by zabezpečoval rodičom príjem formou dvoch príspevkov, ktoré sme nazvali rodičovské benefity.
„prvý rodičovský benefit“, nazývaný aj „splátka výchovného“, predstavuje finančný príspevok vyplácaný mesačne rodičom, vyplácaný počas obdobia určitej dĺžky (v nami uvedených príkladoch počas obdobia 25 rokov) a výška prvého rodičovského benefitu, čiže výška splátky výchovného, predstavuje hodnotu tohto mesačne vyplácaného finančného príspevku.
Týmto pravidelným finančným príspevkom sa rodičom splácajú náklady, ktoré vynaložili počas výchovy svojho dieťaťa do jeho 18. roku, náklady vo výške 60 000 eur (platné pre Slovensko – pozri príspevok „D14.1“[4]).
Problematika splácania nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa prostredníctvom prvého rodičovského benefitu je podrobne opísaná v príspevkoch D14 [5] a D14.1 [4].
„druhý rodičovský benefit“ je finančný príspevok mesačne vyplácaný rodičom, predstavujúci odmenu pre rodičov, ktorej výška je priamo úmerná výške dane odvedenej zo mzdy ich dieťaťa.
Čiže, čím je mzda dieťaťa vyššia, tým je vyššia aj daň odvedená z tejto mzdy, a, teda, tým bude aj vyššia výška odmeny určená rodičovi tohto dieťaťa.
Mechanizmus vyplácania tohto finančného príspevku, teda vyplácania druhého rodičovského benefitu, je opísaný v príspevkoch D15.1 [6] a D15.2 [7].
Jadro príspevku
Ako už bolo uvedené, podstatou tohto nového systému finančnej pomoci rodičom je dlhodobá kompenzácia nákladov, ktoré vynaložili rodičia pri výchove svojho dieťaťa (60 000 eur pre Slovensko) spojená s vyplácaním odmeny, ktorej výška je úmerná vyške dane odvedenej zo mzdy dieťaťa.
A ako by, vlastne, skutočnosť toho, že sa takáto kompenzácia realizuje, zapôsobila na rodičov?
Vidina návratu nákladov, ktoré vynaložili rodičia pri výchove dieťaťa – prostredníctvom vyplácania finančného príspevku nazývaného „prvý rodičovský benefit“ – spolu s ďaľším finančným príspevkom v podobe odmeny pre rodičov, ktorej výška je úmerná výške dane odvádzanej zo mzdy ich dieťaťa (tzv. druhý rodičovský benefit), spôsobí pokles obáv rodičov spojených s otázkou ich finančného zabezpečenia v neskoršom veku.
Záujem rodičov – tých rodičov, ktorí vo viacčlennej rodine vidia neoceniteľný dar, aký môžu od života dostať, a ktorí po takejto viacdetnej rodine túžia – o viacdetnú rodinu, odskúšanú u mnohých z nich „naživo“ vlastným detstvom, vzrastie.
Rodičia budú vedieť, že okrem toho, že im ich deti v staršom veku pomôžu svojou fyzickou a psychickou podporou, tak okrem toho im budú prostredníctvom štátu kompenzované náklady, ktoré vynaložili počas výchovy svojich detí.
Táto kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu detí bude určitou odmenou štátu za zabezpečenie potrebnej pracovnej sily pre potreby jeho ekonomiky.
A ďalší finančný benefit pre rodičov – odmena v závislosti od výšky dane zo mzdy dieťaťa – bude záujem rodičov na čo najlepšom vzdelaní dieťaťa len prehlbovať.
Ak kvalitná príprava dieťaťa na jeho budúce povolanie, ak efektívny výchovno-vzdelávací proces dieťaťa – ktorý je garanciou nielen dobre a vhodne vybranej profesie plne zohľadňujúcej dispozície dieťaťa, ale aj finančne dobre ohodnotenej pracovnej pozície – sú zárukou určitého finančného príjmu rodičov po zapojení sa ich dieťaťa do pracovného procesu na území rodnej krajiny, tak potom úmerný vplyv na tento ich finančný príjem v budúcnosti má, samozrejme, aj počet ich detí.
Zavedením Systému rodičovských benefitov sa rodičom naskytne dobrá príležitosť nielen na splnenie ich – v súčasnosti z ekonomických dôvodov značne sťaženej – túžby po viacdetnej rodine, ale aj na zlepšenie svojej finančnej situácie po zapojení sa ich dieťaťa do pracovného procesu.
V novopristúpených členských štátoch EU vyrastalo vo viacdetných rodinách množstvo terajších občanov v produktívnom veku.
A práve táto ich túžba pokračovať v tomto modeli rodiny, modeli, ktorý sprevádzal ich detstvo, modeli, ktorý si odskúšali sami „naostro“ životom vo viacdetnej rodine, je vlastne prejavom pozitívneho ocenenia a potvrdenia významu viacdetnej rodiny.
Doteraz boli, a, samozrejme, aj sú rodiny, ktoré majú menej detí, a sú aj rodiny, ktoré majú viac detí. Tých viacdetných rodín je menej ako bolo niekedy.
A naopak, tých bezdetných rodín či rodín s jedným dieťaťom je zasa viac.
Možno, že tá situácia s nízkou pôrodnosťou by nebola taká smutná, keby sme dovolili prísť na svet tým, ktorí by aj prišli, len nemôžu kvôli neúmerne prehnaným materiálnym požiadavkám mnohých z nás, kvôli požiadavkám na bezbrehú, ničím a nikým neobmedzovanú osobnú slobodu, na oslnivú kariéru, či podmaňujúcu túžbu za absolútnym komfortom, túžbu smutne poznačujúcu naše životné prostredie.
Ale tá snaha o čo najlepšie ekonomické postavenie, o čo najväčšie materiálne blaho – podporujúca zisky tých najbohatších, a oficiálne podporovaná a rešpektovaná najvyššími inštitúciami nielen jednotlivých štátov – tá snaha pretavená do nášho oficiálneho myslenia a správania sa, ten pre mnohých z nás zrejme nie najsprávnejší vzor správania sa, nás pomaly, ale isto, vedie k záhube.
Modla materiálneho blahobytu, založeného na čo najväčšej spotrebe – paradoxne čím väčšej tým viac prospievajúcej rastu súčasných ekonomík, no tým zhubnejšej pre naše životné prostredie, tým deštrukčnejšej pre život našich detí, pre budúci život ľudstva – na čo najväčšom drancovaní zdrojov našej planéty a maximálne konzumnom spôsobe života, modla, ktorej obetujeme aj tých, ktorí by mohli prísť na svet, a ktorí sú zárukou ekonomickej budúcnosti každej krajiny, nás, ak sa včas nespamätáme, v konečnom dôsledku zahubí všetkých.
Avšak to, že mnohé rodiny majú len jedno dieťa, či dokonca žiadne, to nie je len čistý výsledok preorientovania sa na konzumný spôsob života.
To nie len výsledok chladného ľudského kalkulu.
To nie je tak, že odrazu všetci ľudia nechcú viac detí, pretože by boli pre nich príťažou pri „objavovaní a užívaní si rozkoší života a lákavých tajomstiev sveta“.
Nie, nie, ešte stále je veľa ľudí, ktorí túžia po viacdetnej rodine, ktorí sú presvedčení, že práve takáto rodina je zmyslom života. Takého života, ktorý sa nedá kúpiť za žiadne peniaze sveta.
Bohužiaľ, súčasný ekonomický systém je nastavený tak, že ich túžba po viacdetnej rodine je zmrazovaná diktátom ich finančných možností.
Či nie sú títo ľudia diskriminovaní? Diskriminovaní vlastným štátom, ktorý nedokáže nastaviť ekonomické podmienky na splnenie ich túžby po viacdetnej rodine?
Paradoxne, nielen ich túžby.
Logický záujem na väčšom počte narodených detí má predsa aj štát, ktorému nedostatok produktívnej sily začína spôsobovať čoraz väčšie problémy.
Čím menej pracujúcich, tým menej odvodov na dôchodkové poistenie, tým menej na dôchodky súčasných dôchodcov. A, nielen na dôchodky.
Menšia pôrodnosť znamená už teraz, a nielen do budúcnosti, aj výpadky na daniach, tak dane zo mzdy, ako aj dane z pridanej hodnoty či spotrebnej dane, ktoré občania odvádzajú vždy pri kúpe nejakého tovaru zo svojej mzdy, výpadky dodatočne umocnené aj odchodom obrovského množstva produktívnych občanov za prácou do zahraničia, ktorí tak svojou daňou zo mzdy napĺňajú štátny rozpočet cudzej, zamestnávateľskej krajiny.
A ako to riešiť? Ako nastaviť podmienky tak, aby sa začala pôrodnosť zvyšovať, aby mladí ľudia začali mať záujem na rodine s viacerými deťmi.
Súčasný záujem štátu na zvýšenej pôrodnosti obyvateľstva sa pretransformoval do uskutočňovania na prvý pohľad veľmi pekného postupu, a to do poskytovania rôznych peňažných dávok či finančných príspevkov a úľav tým rodičom, ktorým sa dieťa nielen narodí, ale ktorí ho aj vychovávajú až do veku jeho dospelosti, t. j. vo väčšine krajín až do veku 18 rokov, a v prípade ďaľších štúdií dieťaťa ešte dlhšie.
Samozrejme, táto pomoc štátu prostredníctvom finančného príspevku pri narodení dieťaťa, a tiež aj vo forme ďaľšej finančnej pomoci pri jeho výchove, je veľmi pekným gestom rodnej krajiny, a treba ju oceniť, avšak, ako sa hovorí: „Diabol tkvie v detailoch“.
Štát predpokladá, že narodením dieťaťa sa narodí aj budúci pracovník jeho ekonomiky.
Pekný predpoklad, bohužiaľ, táto dobre myslená myšlienka má v mnohých prípadoch nedobrý koniec.
Finančná pomoc, ktorú štát poskytuje rodičom tak pri narodení dieťaťa, ako aj počas jeho rastu, počas výchovy dieťaťa, veľakrát nesplní svoj účel, a to v dôsledku zneužitia tejto pomoci na iný účel, než na aký bola predurčená.
Cieľ tejto finančnej pomoci – začínajúcej vyplatením príspevku pri narodení dieťaťa, ako aj vyplácaním peňažného príspevku matke narodeného dieťaťa počas jej materskej dovolenky, a pokračujúcej ďaľšími pravidelnými či nepravidelnými peňažnými dávkami poskytovanými rodičom dieťaťa a určenými na uľahčenie výchovy dieťaťa – ktorým je výchova platného člena danej spoločnosti zapájajúceho sa do pracovného procesu v rodnej ekonomike, nemusí byť splnený.
A celá finančná pomoc štátu, ktorú vložil do výchovy a vzdelávania dieťaťa od jeho narodenia – príspevok pri narodení dieťaťa, prídavky na dieťa, zdravotné poistenie, príspevok počas materskej dovolenky a i. – až do dovŕšenia dospelosti, sa v prípade jeho nezapojenia sa do pracovného pomeru tak stáva čistou stratou štátu.
Čistou stratou nás, nás, všetkých jeho spoluobčanov, tých, ktorí sa prostredníctvom svojich daní skladali na jeho výchovu a jeho vzdelávanie.
V nasledujúcom texte je poukázané na to, že čo najvyššia hodnota finančného príspevku na vychovávané dieťa, aj keď myslená iste dobre, nemusí byť tým najšťastnejším riešením pre rozvoj ekonomiky danej krajiny, pre efektívnu výchovu dieťaťa:
„Zavedenie systému finančnej pomoci rodičom, Systému rodičovských benefitov, by, predovšetkým, pozitívne ovplyvnilo stav pôrodnosti, teda by prispelo k jej zvýšeniu.
Systém rodičovských benefitov (SRB), t. j. systém dvoch finančných príspevkov vyplácaných rodičom zo štátneho rozpočtu – z ktorých prvý predstavuje kompenzáciu nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa a druhý zasa odmenu pre rodičov, ktorej veľkosť je úmerná výške dane odvedenej zo mzdy dieťaťa – má z hľadiska svojho prínosu pre zvýšenie pôrodnosti oproti množstvu doterajších metód snažiacich sa o zvýšenie pôrodnosti jednu, dosť podstatnú, prednosť.
Všetky doterajšie snahy štátu o motiváciu ľudí k zvýšeniu pôrodnosti boli a sú upriamené tým smerom, že sa táto motivácia viaže na nejakú hmotnú – hlavne finančnú – výhodu určenú rodičom dieťaťa pri a po jeho narodení.
Budúci rodičia vedia, že v prípade ak sa im narodí dieťa dostanú finančný príspevok v určitej výške, resp. že po jeho narodení budú dostávať od štátu počas určitej doby – napr. do doby ukončenia vzdelávacieho procesu dieťaťa – finančnú podporu, ktorá im má pomôcť pri výchove dieťaťa.
Áno, svojím spôsobom je to dobrá cesta, ktorá podporuje tak narodenie dieťaťa ako aj zabezpečuje ďaľšiu pomoc zo strany štátu, zabezpečuje financie potrebné na výchovu dieťaťa.
Tento spôsob však rieši čisto len narodenie dieťaťa, motivuje k narodeniu dieťaťa, ale už menej rieši jeho ďaľšiu budúcnosť, už menej rieši kvalitu jeho ďaľšej výchovy.
Finančný príspevok štátu poskytnutý rodičom pri narodení dieťaťa, resp. pravidelný finančný príspevok štátu vyplácaný rodičom po jeho narodení (napr. rodičovské prídavky, príspevok na výchovu dieťaťa a pod.), rieši, resp. ošetruje len množstvo narodených detí, ich počet, ale nerieši už v takej miere kvalitu výchovy dieťaťa.
Nerieši už také podstatné skutočnosti, akými sú snaha o čo najefektívnejšie zapájanie sa dieťaťa do vzdelávacieho procesu spojená s pravidelnou dochádzkou do školy, snaha o dosahovanie čo najlepších učebných výsledkov dieťaťa spojená so snahou o skvalitnenie vzdelávacieho procesu dieťaťa, v záujme jeho čo najlepšieho zaradenia sa do pracovného procesu, a, vlastne, nerieši ani jeden z nasledovných absolútne základných problémov každej spoločnosti spojeným s mladým človekom.
A týmto absolútne základným problémom je jeho zapojenie sa – po ukončení vzdelávacieho procesu – do pracovného procesu.
Mladým ľuďom sa narodí dieťa, finančný príspevok od štátu im, samozrejme, padne vhod, ale tento finančný príspevok – či už jednorazový pri narodení alebo pravidelne vyplácaný až do dosiahnutia určitého veku dieťaťa resp. do ukončenia vzdelávacieho procesu dieťaťa (napr. rodičovské prídavky, príspevok na výchovu) – vzhľadom na podmienky svojho prideľovania, už nemá, bohužiaľ, nejaký významný dosah na kvalitu výchovy dieťaťa.
Nemá nejaký podstatný vplyv na kvalitu jeho výchovnovzdelávacieho procesu, a, samozrejme, nemá absolútne žiadny vplyv na čo najefektívnejšie zapojenie sa dieťaťa do pracovného procesu v ekonomike rodnej krajiny, na zapojenie sa do pracovného procesu na pracovnej pozícii čo najviac zodpovedajúcej vzdelaniu a schopnostiam dieťaťa.
Čiže, tento finančný príspevok štátu už vôbec nerieši a nevplýva na to, či z dieťaťa vyrastie človek s kvalitným vzdelaním, čo najlepšie vystihujúcim jeho schopnosti, človek po odbornej stránke dostatočne pripravený na vykonávanie svojej budúcej profesie a zapojený do pracovného procesu – tak, aby bol na svojej pracovnej pozícii spokojný, aby sa plne realizoval čo najlepším využitím svojich schopností a talentu, aby sa v novom zamestnaní doslova našiel, a týmto spôsobom bol užitočný aj pre celú spoločnosť – alebo či z dieťaťa vyrastie človek nezapájajúci sa, resp. zapájajúci sa len v obmedzenej miere do pracovného procesu v svojej krajine, nemajúci žiadny záujem na svojom odbornom pracovnom raste a využívajúci či zneužívajúci sociálny systém štátu ako zdroj finančných dávok, ktoré mu umožňujú ekonomické prežívanie a ekonomickú existenciu, ktoré mu umožňujú život na úkor druhých, na náklady ostatných jeho spoluobčanov.
Jednoducho, súčasný finančný príspevok od štátu, viazaný k narodeniu dieťaťa či k ďaľšej výchove dieťaťa, motivuje síce k zvyšovaniu pôrodnosti, zvyšovaniu počtu narodených detí, ale už nemotivuje rodičov k zodpovednej výchove dieťaťa.
Dostane ho tak nielen ten, kto sa snaží zo svojho dieťaťa vychovať užitočného a platného člena spoločnosti, zapojeného do pracovného procesu, človeka zodpovedne pristupujúceho k svojim rodičovským povinnostiam, človeka dbajúceho o správnu výchovu svojich detí a snažiaceho sa svojou prácou zabezpečiť svojim deťom čo najkvalitnejšie podmienky na ich rast a výchovu, ale tento finančný príspevok dostane aj ten, pre ktorého je počet narodených detí výborným prostriedkom na dosiahnutie pravidelného finančného príjmu, príjmu zabezpečovaného prácou jeho spoluobčanov.
Budúcnosť vlastných detí je týmto ľuďom častokrát „ukradnutá“, je im jedno, čo z ich detí vyrastie, nemajú záujem na ich lepšej budúcnosti, a deti predstavujú pre týchto ľudí len spoľahlivý finančný generátor potrebný na pravidelný – obvykle mesačný – prísun peňazí, uspokojujúcich ich vlastné potreby.
Naproti tomu nový systém, ktorý je v tomto blogu opisovaný, teda Systém rodičovských benefitov – založený na kompenzácii nákladov vynaložených rodičmi na výchovu dieťaťa formou mesačných splátok výchovného spolu s odmenou pre rodičov dieťaťa, ktorej výška je úmerná výške dane odvedenej zo mzdy dieťaťa – je systém vysoko motivujúci nielen k tomu, aby dieťa získalo dobré vzdelanie, a následne v náväznosti k nemu aj dobre ohodnotenú pracovnú pozíciu zodpovedajúcu talentu a schopnostiam daného jedinca, ale tento systém motivuje rodičov, hlavne tých s nižšími príjmami, k rodine s viacerými deťmi. (zdôvodnenie tejto motivácie rodičov bude v ďaľších príspevkoch veľmi podrobne rozvedené).
A motivuje hlavne tých rodičov, ktorí vždy túžili a stále aj túžia po viacdetnej rodine, ale prekážkou k jej založeniu im bola, a stále aj je, ich zlá finančná situácia, zlá finačná prognóza týkajúca sa ich budúcnosti, ako aj malá pomoc zo strany štátu.
Tento nový systém, Systém rodičovských benefitov (tzv. SRB), teda systém dvoch finančných príspevkov, resp. dvoch rodičovských benefitov, motivuje rodičov, ktorí túžili a túžia po viacdetnej rodine.
Ktorí túžili po viacdetnej rodine práve preto, pretože takáto rodina je pre nich oprávneným symbolom rodinného šťastia a harmónie.
Tento nový systém motivuje tých, pre ktorých je viacdetná rodina zmyslom života, ktorí túžia po rodine, v akej oni sami niekedy vyrastali, a tak len oni najlepšie vedia, čo takáto rodina pre človeka znamená.
Nový mechanizmus, mechanizmus vyplácania rodičovských benefitov pre rodičov pracujúcich detí, znamená, že čím viac detí na čím lepšie ohodnotenej pracovnej pozícii je zapojených do pracovného procesu, tým s väčším finančným príjmom môžu ich rodičia rátať.
S finančným príjmom, ako prejavom vďaky štátu za výchovu budúcich pracovníkov pre jeho ekonomiku, ako odmenou pre tých rodičov, ktorí výchovou svojich detí zabezpečujú existenciu a ďalší chod a rozvoj ekonomiky svojej rodnej krajiny.
A týmto spôsobom nerieši nový systém len finančnú situáciu rodičov po zamestnaní sa ich detí, ale – čo je hlavné v dnešnej dobe – systém pomáha zvýšiť pôrodnosť.
Systém rodičovských benefitov pomáha riešiť problém pôrodnosti nielen mnohých krajín Európy, ale aj sveta.
Tých krajín, pre ktoré je nízka pôrodnosť veľmi znepokojujúcim problémom: Nemecka, Talianska, Bulharska, Slovenska, Maďarska, Ruska, Rumunska, Japonska, Južnej Kórey, Číny, Grécka, Španielska, Portugalska, ale aj mnohých daľších krajín sveta.“ (viď príspevok „D19- Finančná podpora zo strany štátu po narodení dieťaťa nezaručuje jeho zapojenie sa do pracovného procesu“ [3])
Keďže model viacdetnej rodiny je viac zaužívaný a preferovaný v novopristúpených členských štátoch EU než v starších členských krajinách Únie, je pravdepodobnejšie, že pozitívny vplyv Systému rodičovských benefitov na pôrodnosť obyvateľstva sa viac prejaví v týchto novopristúpených členských krajinách EU.
Model viacdetnej rodiny je viac spojený s mentalitou občanov týchto novopristúpených členských krajín, než je tomu v prípade občanov krajín Západnej Európy.
Viacdetná rodina v krajinách strednej a východnej Európy bola už od dávnych čias symbolom a zárukou ekonomického prežitia rodiny v ťažkých časoch, v časoch vojen, rôznych konfliktov, prírodných pohrôm a iných nešťastí vinúcich sa dlhou históriou európskych národov.
V súčasnosti je v novopristúpených členských krajinách veľa ľudí, ktorí po viacdetných rodinách veľmi túžia. Túžia po veľkej rodine.
Táto túžba, hlboko v nich zakorenená a mnohokrát odobrená skúsenosťou vlastného detstva, je niečím, čo je v nich zakódované, čo je v ich mentalite.
Nesú si to so sebou od narodenia až do svojej smrti, po celé generácie, po celé stáročia.
Napriek tomu sa s ťažkým srdcom – práve a výlučne z ekonomických dôvodov – vzdávajú tejto krásnej myšlienky, úspešne naživo odskúšanej vlastným detstvom, odskúšanej životom našich rodičov a našich starých rodičov, životom našich predkov a prapredkov, životom celých predchádzajúcich generácií.
Práve v dôsledku neutešenej ekonomickej situácie a biednych platov sa vzdávajú myšlienky o veľkej rodine s viacerými deťmi, myšlienky o rodine, v ktorej sa na výchove dieťaťa podieľajú obaja rodičia, bez nutnosti vycestovania za prácou do zahraničia.
Samozrejme, mladí rodičia si uvedomujú si, že ich túžba po viacdetnej rodine je v súčasnosti násilne obmedzovaná slabým ekonomickým príjmom rodiny, diktovaným nie intenzitou ich práce či nechuťou pracovať, ale diktovaným nesprávne nastavenými podmienkami pre život viacdetných rodín v mnohých novopristúpených členských krajinách EU.
Nesprávne nastavenými podmienkami pre život rodín, ktoré nemajú dostatok finančných prostriedkov na výchovu viacerých detí.
A tieto finančné prostriedky nemajú nie preto, že by živitelia rodín nechceli pracovať, ale preto, že im nie je umožnené pracovať za podmienok spravodlivo oceňujúcich hodnotu ich odvedenej práce.
Ich rodný štát im nie je schopný zabezpečiť možnosť zárobkov adekvátnych ich pracovným výkonom, ako ani potrebný počet primerane ohodnotených pracovných pozícií.
Ich rodná krajina im nie je schopná zabezpečiť možnosť práce v prijateľných pracovných podmienkach pri zodpovedajúcom ohodnotení ich pracovných výkonov.
Tak ako to zabezpečujú svojim občanom mnohé staršie členské krajiny Únie, hlavne tie bohatšie.
Predsa, veľa rodičov by chcelo nie jedno či dve deti, ale by radi vychovávali tri či štyri deti.
Táto ich túžba, ako už bolo spomínané, je podporovaná aj ich osobnou skúsenosťou vyrastania vo viacdetnej rodine.
Ale, veď, to sa predsa stopercentne zhoduje aj so záujmom štátu, ktorý neustále upozorňuje na malú pôrodnosť, ako aj na problémy, ktoré sa do budúcnosti na túto skutočnosť, na skutočnosť nízkej pôrodnosti, čoraz viac nabaľujú.
Na jednej strane neúspešne riešime problém klesajúcej pôrodnosti.
Ale ako ho chceme vyriešiť s takto nastaveným doterajším prístupom štátu k súčasným katastrofálnym materiálnym podmienkam života viacdetných rodín?
No, áno, štát dáva koľko môže, robí čo môže. Tak nám to on podáva, tak nám to jeho predstavitelia hovoria.
Ale to čo dáva, je málo, a to čo robí, je tiež málo. Oveľa menej než by sa vyžadovalo.
A chabá výhovorka, že sa nedá, neobstojí. Pretože takáto výhovorka rodinám nepomôže.
U nás, v našej rodnej krajine, na Slovensku, nedokázali jednotlivé vlády počas tridsiatich rokov zabezpečiť pre ľudí dostatok pracovných miest s primeraným finančným ohodnotením, ohodnotením spravodlivým vzhľadom na odvedenú prácu.
To, že otcovia mnohých rodín s malými deťmi odchádzajú zo Slovenska kvôli biednym platom v našej krajine za prácou do zahraničia, to je brané už ako štandardná situácia, ktorou sa v EU vyznačujú hlavne novopristúpené členské krajiny, hlavne krajiny, ktoré sú ekonomicky chudobnejšie, krajiny s niekoľkokrát nižšími platmi v porovnaní s ekonomicky bohatšími členskými krajinami Únie.
To, že od svojich rodín s malými deťmi kvôli zabezpečeniu ich prežitia musia odchádzať otcovia týchto rodín, to by sa dalo ešte nejak prehltnúť, avšak, čo je priam tragické, k neuvereniu, aj matky mnohých malých detí musia kvôli zabezpečeniu prežitia svojej rodiny, kvôli prežitiu svojich detí, odchádzať za prácou do zahraničia.
Či už ako manuálne pracovníčky pri zbere úrody, za pásom vo výrobných podnikoch, ale v mnohých prípadoch aj ako opatrovateľky detí či starých ľudí.
Niečo nepredstaviteľné, nad čím možno len zaplakať.
Matky malých detí v snahe zabezpečiť ekonomické prežitie pre ne najdrahších bytostí na tomto svete ich musia opustiť a odísť od nich ďaleko len kvôli tomu, aby ich deti, mohli prežiť v našej zbedačenej krajine.
A tí, ktorí by s tým mohli niečo robiť, tí, ktorých sme si zvolili aj na to, aby nastolili také podmienky v našej krajine, aby mamy malých detí nemuseli nútene odchádzať za prácou do zahraničia, tak tí sa tvária, že všetko je v poriadku, tí nevidia, že jedni tu živoria, zatiaľ čo oni so svojimi deťmi majú umožnené bezstarostné žitie aj vďaka ich spoluobčanom s tými najúbohejšími mzdami, ktorí sa im skladajú na ich snáď najlepšie platy v našej krajine.
„A že pre dieťa je životne dôležitá každodenná prítomnosť matky?!
Prosím vás, čo už len také strašné je na tom, že dieťa bez rodičov odídených za prácou do zahraničia nemá také detstvo ako deti s oboma rodičmi, či detstvo aspoň so svojou matkou?
Čo už len také hrozné je na tom, že detstvo takéhoto dieťaťa je ochudobnené o kontakt s preň najdrahšou a nezastupiteľnou osobou, okradené o dennodennú prítomnosť jeho mamy?
Veď, čože už len také vám dá ten každodenný kontakt s vašimi rodičmi, s vašou, pre vás tak drahou mamou?!
No, nič, nič vám nedá, žiadne peniaze, žiadne zisky, ani slávu či tak opojnú moc.
Ten kontakt vám dá len ten nenahraditeľný pocit šťastia z prítomnosti tých najdrahších, pocit za ktorý si nič nekúpite, ale ktorý si nekúpite za nič na svete.
Ten kontakt vám dá pocítiť, že je tu niekto, kto vás má nesmierne rád a komu na vás záleží tak, ako nikomu inému na svete. Pocit, ktorý sa nedá ničím nahradiť, ktorý keď raz zakúsime, tak túžime ním obdarovať iných, túžime ho odovzdať ďalej, svojim deťom.“ (viď príspevok „A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náručia nepadajú“ [8])
Darmo bude rodič pozitívne nastavený na veľkú rodinu, na viacdetnú rodinu, na rodinu s viacerými deťmi, ak nebude mať zo strany štátu nastavené aspoň aké-také ekonomické podmienky na prežitie, na ekonomické prežitie.
Bez peňazí tie deti nevychová.
Deti nepotrebujú len rodičovskú lásku, ale potrebujú aj jedlo, oblečenie, bývanie a veľa ďaľších vecí, ktoré je možno zabezpečiť len peniazmi.
A nastavenie týchto materiálnych podmienok na prijateľnú či dokonca optimálnu úroveň je predsa, jednoznačne, úlohou štátu, úlohou tých, ktorí štát v danom volebnom období predstavujú, úlohou tých, ktorí majú hájiť a presadzovať záujmy občanov, ktorí ich volili.
Toto je, jednoznačne, úloha našich volených predstaviteľov.
Tak tých na tých nižších miestach, na tých poslaneckých, v parlamente či europarlamente, ako aj tých vyšších, vo vláde, tých ministerských, či aj toho miesta najvyššieho, toho, ktoré má byť symbolom nádeje pre celý národ, na ktoré upierajú svoj zrak, predovšetkým, tí, ktorí potrebujú pomôcť najviac, ktorí potrebujú pomoc iných, ktorí si sami pomôcť nevládzu.
V súčasnosti, v dôsledku neutešenej finančnej situácie množstva rodín v našich novopristúpených členských krajinách, si veľká časť z nich, napriek veľkej túžbe po viacčlennej rodine, nemôže „luxus viacdetnej rodiny“ dovoliť.
Totiž finančne podvyživené ekonomiky ich rodných krajín majú len malé možnosti na podporu viacdetných rodín.
Tieto rodiny, pri súčasnej biednej úrovni platov, si napriek svojej túžbe nemôžu dovoliť mať viac detí. Pretože, bohužiaľ, neuživili by ich, resp. nemohli by im poskytnúť takú starostlivosť, akú je potrebné týmto deťom venovať.
A práve zavedenie Systému rodičovských benefitov by bolo tým, čo by rodičov motivovalo nielen vychovávať viac detí, ale sa aj viac zapájať do vzdelávacieho procesu dieťaťa.
Áno, zavedením tohto systému, by si boli rodičia dobre vedomí aj toho, že počas tej dlhoročnej výchovy dieťaťa dostanú len to, čo doteraz, museli by sa iste uskromniť počas obdobia výchovy svojich viacerých detí, ale dostali by obrovskú nádej do budúcnosti, reálnu nádej, že ak sa budú svojim deťom venovať, ak im budú pomáhať počas ich rastu, počas ich detstva a dospievania, tak nielenže urobia veľkú vec v prospech svojich detí, ale sami prispejú k lepšiemu finančnému zabezpečeniu svojho staršieho veku, a čo je veľmi dôležité, pomôžu svojej krajine pri riešení takého vážneho problému súčasnosti, akým je vymieranie obyvateľstva a čoraz väčšmi narastajúci nedostatok pracovnej sily, problému závažným spôsobom vplývajúceho na rozvoj ekonomiky danej krajiny.
Keďže dotácie poskytované mladým rodinám s deťmi, poskytované rôznymi formami, sú veľmi dôležitým činiteľom významne ovplyvňujúcim pôrodnosť v danej krajine, ich problematike budeme venovať trocha viac priestoru v texte ďaľšieho príspevku.
[2] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/04/23/d24-1-2-europa-vymiera-a-unia-si-ide-svoje/
Ako že štát nič nerobí?Však cigánom v osadách... ...
Peňažnou podporou sa pôrodnosť nezvýši. ...
Myslím si, že v súčasnosti sa zvyšujú počty... ...
Ale ved dali- minulý rok na zvýšené covid... ...
Celá debata | RSS tejto debaty