Predchádzajúci príspevok: „D8- Skúsme pomôcť tým, ktorí kedysi pomáhali nám“. Naši rodičia nám pomáhali počas nášho detstva a mladosti. Teraz, keď sú už starí, by sme im mohli časť tej pomoci vrátiť.
————————————————————————————————————–
Narodíme sa, prefrčíme úžasnou rýchlosťou detstvom … tou časťou života, na ktorú väčšinou tak radi po celý jeho zvyšok spomíname, na tie pekné chvíle s rodičmi, starými rodičmi, na čas, ktorý vtedy tak nekonečne pomaly plynul a nemal absolútne žiadnu cenu.
Vyrastieme, nájdeme si partnera, a na svet prídu naše deti. Kým ich nemáme, ani si neuvedomujeme, že nám niečo chýba, že niečo nemáme, pripadá nám to ako normálny stav.
Ale keď zrazu prídu na svet a prihlásia sa o slovo, keď vhupnú do nášho života, do nášho privátneho sveta plného JA, a keď ich uvidíme, zrazu sa naše hodnoty, náš vesmír, náhle otočia, prevrátia, zmenia, presunú, transformujú úplne do niečoho iného, ako to, čo bolo doteraz.
A zrazu meníme pohľad na svet. To, čo bolo na prvom mieste, začína strácať hodnotu, a to, doteraz nepodstatné a bezvýznamné, sa derie na povrch.
Každý z nás miluje nadovšetko svoje deti. Sú tým, čo dáva zmysel nášmu životu, nášmu bytiu. A deti vyrastajú, menia sa nám pred očami.
Uteká to všetko tak rýchlo… šialenou rýchlosťou. A z ich pohľadu tak pomaly … všetko je také relatívne. Naše problémy pre nich, a tie ich pre nás.
Sme s nimi, smejeme sa, spolu sa váľame v záplavách nádherne sfarbeného jesenného lístia či bláznime v závejoch iskrivého snehu.
Chvíľkové zabudnutie na našu dospelosť a návrat do detstva, chvíľkové opojenie z pocitu víťazstva nad nimi v „Človeče nezlob se“, v dáme, šachu či inej detskej hre prehluší pri pohľade na ich smutné oči pocit viny, ktorý žehlíme veľkorysým predstieraním vlastnej prehry.
Ich úprimne rozžiarené oči pri rozbaľovaní darčekov pod stromčekom, spolu s vďačným úsmevom, sú pre nás tými najkrajšími okamihmi.
Veľakrát si uvedomíme vzácnosť tých chvíľ strávených s našimi deťmi, a pri mnohých z nich si hovoríme: „Toto si musím zapamätať.“
Mnohé z tých zapamätaní však časom odídu, odletia, nebadane ako lastovičky s príchodom jesene do teplých krajín. Ani nezbadáme, a zrazu ich niet.
Ale veľa spomienok zostáva. Stačí ich len oprášiť, a znova v nás zažiaria. Tak ako drahé kamene. Ich trblietanie a jagot sú stále tie isté, nádherné, večné.
A naše dieťa rastie a rastie, posledný deň v škôlke, prvý raz do školy. Ráno rýchle desiata, budíme ich a sledujeme z okna ako odchádzajú, a náhlia sa do školy.
Kolobeh ranných vstávaní sa opakuje deň za dňom, rok za rokom …. stredná škola, naše malé dorastajúce dieťa s vlastnými názormi, opozične naladené voči našim dobre mieneným radám, odporúčaniam, požiadavkám či prosbám a koalične súhlasiace s nami, s našimi názormi, v prípade potreby malej finančnej dotácie do kina, na výlet či na stretnutie s priateľmi.
Stužková …a naše deti … tie krásne elegantné mladé dámy v úžasných šatách a galantní muži v oblekoch. A naraz vidíme, ako nám vyrástli, ako sa nám zmenili.
A aj keď sú už vlastne dospelí, stále hľadíme na ne pohľadom rodiča … a vždy aj budeme … stále je v nich to naše zlaté dieťa … maturita.
Naše veľké malé dieťa na prahu života, rozhodujúce sa čo ďalej. Práca či ďaľšie štúdiá.
Naše dieťa, ktoré nám zúrivo protirečí, a nám ho je už popredu ľúto, pretože vieme, ako poriadne mu ešte život otlčie hlavu. Tak isto, ako aj nám, ich rodičom.
A podávame im znova a znova pomocnú ruku, ktorú sa veľakrát snažia manifestačne odhodiť, v snahe presvedčiť nás, akí sú oni už predsa veľkí, dospelí, nezávislí, ako ľahko to zvládnu bez nás, bez našej pomoci.
A my radšej stíchneme …veď … veď sme boli takí istí.
Nasledujúci príspevok: „D10- Rodičia vychovávajú budúcich pracovníkov“
Celá debata | RSS tejto debaty