Základy prvého dôchodkového systému v Európe boli zavedené v r. 1889 pruským kancelárom Ottom von Bismarck.
Bol to prvý systém dôchodkového zabezpečenia a bol založený na priebežnom financovaní, t. j. štát si berie časť zo mzdy pracujúcich – odvod – a tieto peniaze prerozdeľuje medzi starobných dôchodcov.
Samozrejme tento dôchodkový systém bol pre štát veľmi výhodný. Priemerná dĺžka života bola vtedy 48 rokov, a vek odchodu do dôchodu 70 rokov. Čiže pre štát to bol výborný obchod. Dôchodku sa málokto dožil.
Ak by sme to preniesli do súčasnosti a zachovali odstup priemernej dĺžky života od dôchodkového veku, tak pri priemernej súčasnej dĺžke života 78 rokov, by podľa Bismarckovho modelu, vek odchodu do dôchodu dosahoval 100 rokov.
Vysnívaný dôchodcovský model zrejme pre ministerstvo financií v každom štáte.
Súčasný dôchodkový systém v Európe je financovaný priebežne, t. j. na dôchodky terajších dôchodcov sa využívajú odvody aktuálne produktívneho obyvateľstva, teda tých, ktorí pracujú a odvádzajú zo svojich miezd sociálne odvody.
Určitá časť týchto odvodov sa používa na financovanie súčasných starobných dôchodkov.
Negatívom tohto dôchodkového systému je práve táto priebežnosť, čiže to, že výška dôchodkov záleží od odvodov aktívne zamestnaného obyvateľstva.
Keďže súčasnosť je charakterizovaná zníženou pôrodnosťou a zvyšujúcim sa priemerným vekom dožitia, prejavuje sa to zvýšením počtu poberateľov starobných dôchodkov, pri súčasnom znižovaní počtu aktívne pracujúcich občanov.
To znamená, že na jedného dôchodcu pripadá čoraz menší počet pracujúcich, a tým sa vlastne znižuje hodnota vybranej sumy na odvodoch od aktívne zamestnaného obyvateľstva, čiže na výšku dôchodku jedného dôchodcu pripadá stále a stále menšia suma.
Ako riešiť tento problém?
Terajší systém dôchodkového zabezpečenia je v jednotlivých krajinách Európy vylepšovaný rôznymi systémami dôchodkových fondov, ktorých princíp spočíva v tom, že občan si ešte počas produktívneho pracovného veku sporí určité, sebou stanovené sumy, ktoré mu po prechode na dôchodok budú slúžiť na prilepšenie si k vyplácanému starobnému dôchodku.
Nie každý si však môže dovoliť odvádzať peniaze do týchto dôchodkových sporiacich fondov, a to hlavne z dôvodu nízkych miezd v novopristúpených členských štátoch, nízkych miezd, ktoré v mnohých prípadoch umožňujú tak maximálne prežívanie z mesiaca na mesiac, nieto ešte dodatočné sporenie si na dôchod.
Ľudia s takýmito nízkymi príjmami vedia, že ich starobné dôchodky budú katastrofálne nízke, že skôr z nich neprežijú ako prežijú, ale v podstate nič s tým nemôžu robiť, pretože rada, aby si na dôchod odkladali zo svojho biedneho platu, je im platná ako stierač ponorke.
Jednoducho, títo ľudia rezignujú z plánovania dôchodkovej budúcnosti, stanú sa z nich nízkonákladovci, ako Ryanair, a život si uľahčujú porekadlom: „Nejak bolo, nejak bude“.
Súčasným celosvetovým nepríjemným trendom je zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Dôvodom je predlžovanie priemernej dĺžky života, pričom týmto predĺžením sa vlastne zvýši doba vyplácania starobného dôchodku.
Keďže počet aktívne pracujúcich občanov vplyvom nízkej pôrodnosti neustále klesá, čo má vplyv na sumu prerozdeľovanú medzi dôchodcov, ale množstvo dôchodcov a dĺžka priemerného veku života sa zvyšuje, nastáva tlak na zmenšovanie dôchodkovej dávky vyplácanej starobným dôchodcom.
A tento tlak je zväčšený aj odchodom značného množstva produktívnych občanov za prácou do zahraničia. Ich odchod tak zmenšuje počet tých, ktorí odvádzajú finančnú čiastku určenú na prerozdelenie dôchodcom. Vlády mnohých krajín tak budú mať čoraz väčší problém s efektívnym fungovaním penzijného systému.
Aby sa tieto nepríjemné skutočnosti nejakým spôsobom aspoň čiastočne korigovali, dochádza k zatiaľ jedine možnému riešeniu, a to takému, že vek odchodu do dôchodku sa zvýši, čím sa začiatok vyplácania dôchodku odsunie do vyššieho veku.
Teda tí, čo už mali byť v dôchode, budú ešte pracovať až do dosiahnutia novej hranice odchodu do dôchodku. Tým sa počet zamestnaných ľudí zvýši, čiže do dôchodkového systému sa odvedie viac peňazí, a takýmto spôsobom sa kompenzuje menší výber odvodov od klesajúceho počtu aktívne pracujúcich občanov.
Bohužiaľ toto riešenie prináša množstvo negatívnych sprievodných javov.
Človek sa – po ukončení vzdelávacieho procesu a po začlenení do pracovného procesu – čoraz viac zdokonaľuje vo svojej profesii.
Čím viac rokov má v svojej profesii odpracovaných, tým sa z neho stáva kvalitnejší pracovník, vie pracovať efektívnejšie a svoju prácu odvádza profesionálnejšie.
Ale raz príde doba, keď sa ohlásia prvé zdravotné problémy, potom ďaľšie a ďaľšie, a ich čoraz častejší výskyt je najprv malou, a potom čoraz väčšou a väčšou prekážkou v kvalitnom vykonávaní danej profesie.
Ako prvé sa opotrebujú tie časti ľudského tela, ktoré sú nadmerne používané v danej profesii.
Zubár má extrémne zaťažený zrak a chrbticu. Jeho zrak je tak jedným z prvých zmyslov, ktoré sú postihnuté profesijným opotrebovaním.
U ľudí pracujúcich v hlučných prevádzkach je to zasa nadmerne zaťažovaný sluch, a u tých, čo robia v prašnom prostredí, si to ako prvé obyčajne odnesú pľúca.
Každá profesia je špecifická zaťažovaním určitých partií tela.
Postupne sa k tomu pridáva rada civilizačných chorôb, opotrebovanie nervového systému, a po tej päťdesiatke je už takmer každý človek poznačený nejakým profesným symptómom.
Radosť a spokojnosť z dobre vykonanej práce profesionála, vyšľachteného dlhoročným pracovným procesom, je nabúravaná čoraz väčším opotrebovaním tak fyzického, ako aj duševného zdravia.
Postihne to každého, jedného skôr, druhého neskôr, úniku niet.
Vek a telo neoklameš, pribúda rok za rokom, a odchod do dôchodku sa pre mnohých ľudí stáva slávnostným a vytúženým okamihom ukončenia útrap spojených s len so značným sebazaprením vykonávanou profesiou.
Mnohí sú už v päťdesiatke fyzicky opotrebovaní do tej miery (murári, obkladači), že bez potrebnej operácie postihnutej časti tela nemôžu často pokračovať vo svojej profesii.
Vek odchodu do dôchodku sa zvyšuje, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa ho vôbec nemusíte dožiť.
A keď sa ho už dožijete, konečne si môžete začať dovoliť turistiku – nie však po krásach svojej rodnej vlasti – ale po lekároch.
Doteraz ste sa silou-mocou premáhali kvôli tomu, že ste pracovali, a po lekároch ste si nemohli dovoliť chodiť napriek svojmu zhoršenému zdravotnému stavu.
A riešenie väčšiny zdravotných komplikácií ste postupne odsúvali do dôchodkového veku.
Nie kvôli tomu, že by ste podceňovali svoj okamžitý zdravotný stav. Ale kvôli tomu, že nie po päťdesiatke, ale už po štyridsiatke si začínate uvedomovať, že aj v práci platí: „Mladí majú budúcnosť“.
Áno, začínate si uvedomovať a vnímať, že zamestnávatelia uprednostňujú zdravú mladosť. Uprednostňujú zdravých mladých. Takých, ktorí čo najmenej chodia k lekárom. Takých, čo sa len tak ľahko neunavia, čo sa prinútia k nadmerným výkonom.
Z ich pohľadu je to pochopiteľné. Vedia, že mladší pracovníci sú schopní aj výkonov, ktoré vy – už relatívne starší – nezvládate.
Veľké množstvo podnikateľov zamestnávajúcich občanov by najradšej výkonnosť svojich pracovníkov preplo na najvyšší možný výkon.
Pochopiteľne, pri čo najmenšej mzde. V záujme čo najmenšej výrobnej ceny produktu či poskytovaných služieb. V záujme konkurenciaschopnosti, v záujme svojho čo najväčšieho zisku, nehľadiac na následky. Nehľadiac na následky, ktoré takáto práca zanechá na pracovníkovi.
Zdravie pracovníka na prvom mieste iste nie je, skôr na tom poslednom. Však je to len výrobný prostriedok, ktorý keď sa pokazí, tak sa nahradí novým.
Čiže odsúvate riešenie svojho zdravotného problému až do dôchodkového veku, resp. dotiaľ, dokiaľ nie sú prejavy zdravotného problému signalizované zvýšenou bolesťou či inými nepríjemnými vnímateľnými prejavmi zhoršujúcimi kvalitu života.
Takými prejavmi, ktoré vám nadmerne zasahujú do vykonávania vašej profesie.
Ale služby lekára sa pochopiteľne snažíte využívať čo najmenej. Pretože častá, hoci oprávnená návšteva zdravotného zariadenia, vám u nadriadených vyrába povesť už nie najvýkonnejšieho pracovníka, povesť človeka, ktorého odchod zo zamestnaneckého pomeru bude pre nich viac vítaný, ako naopak.
Vy to samozrejme viete, a tak sa premáhate, odsúvate riešenie – nielen prácou, ale už aj dĺžkou života – zhoršeného zdravotného stavu na neskorší čas.
Bojíte sa totiž, aby ste o svoju prácu neprišli, keďže ona je zdrojom vášho pravidelného, aj keď mnohokrát skromného príjmu.
Bojíte sa, aby ste sa aj vy, po strate zamestnania, nestali súčasťou masy ľudí, ktorí po päťdesiatke len s ťažkosťami hľadajú pracovnú pozíciu, ktorá by zodpovedala ich doterajším pracovným skúsenostiam, a samozrejme, aj výške ich predchádzajúceho platu.
Snažíte sa teda nejako prebiť do toho dôchodkového veku.
Okrem pribúdajúcich zdravotných ťažkostí vás mnohých po tej päťdesiatke trápi aj úbytok energie a chuti do práce. To, čo vás doteraz v práci bavilo, vás už nejak nepriťahuje, resp. vôbec nezaujíma, rýchlejšie sa unavíte, jednoducho motivácia do práce je čoraz viac v háji, a do dôchodku ešte ďaleko.
A tak jednoducho zatnete zuby, pokiaľ vám to ešte dovoľuje stav vášho vekom ošľahaného chrupu, a pomaly sa prebíjate v ústrety dôchodkovému veku.
Poznámka:
Tento príspevok vychádza z kapitoly „D1- Problémy preddôchodkového obdobia“ umiestnenej v súbore „Odvďačme sa rodičom“, ktorý sa dá stiahnuť z www stránky: https://www.ivl.sk [1]
Pokračovanie v ďaľšom príspevku: „D2 – Riešenie dôchodkového problému v súčasnosti“
Celá debata | RSS tejto debaty