Tento príspevok je doplnením príspevku „D24. 1. 4- Socializmus a pôrodnosť. Prečo to tí zlí komunisti dokázali ľavou zadnou a títo tu nemajú ani šajnu ako na to.“ [1], v ktorom je objasnené, prečo bola pôrodnosť v bývalom Československu na oveľa lepšej úrovni než tá súčasná idúca smerom postupného vymierania obyvateľstva.
Prečo tá pôrodnosť bola kedysi taká, že zabezpečila dostatok produktívnych občanov pre potreby vtedajšej ekonomiky, prečo – na rozdiel od súčasnosti – obyvateľstvo nevymieralo, ale práveže rástlo aj vďaka vtedajšej širokej podpore mladých rodín s deťmi, včítane nesmierne rozsiahlych dotácií na pomoc výchove detí a mládeže.
Prečo vtedajšie dotácie do výchovy a vzdelávania mladých ľudí prinášali štátu zisk, a prečo tie isté dotácie, teda dotácie do výchovy a vzdelávania sú pre našu krajinu v súčasnosti vysokou stratou v tých oblastiach, v ktorých tieto dotácie ešte existujú.
Prečo tá súčasná pôrodnosť je, bohužiaľ, taká aká je, teda prečo je taká nízka, a naša krajina, Slovensko, je odsúdená na postupné vymieranie, s tým, že počet jej občanov do r. 2100 klesne viac než dvakrát, zo súčasných 5,46 mil. na 2,56 mil [2].
V texte tohto príspevku sa hovorí o tom, že k zlepšeniu ekonomického stavu našej krajiny, k zlepšeniu životnej úrovne jej občanov, nestačí len samotná podpora rastu nízkej pôrodnosti, ale je k tomu potrebné uskutočniť ešte jednu nesmierne dôležitú vec, bez uskutočnenia ktorej podpora pôrodnosti stráca svoj zmysel.
Ide o to, že úsilie venované rastu pôrodnosti musí byť priamo spojené aj so zabezpečením dostatočného množstva vhodných pracovných príležitostí – tak pre tých mladých ľudí, ktorí sa zatiaľ pripravujú na zapojenie sa do pracovného procesu, ako aj pre tých ostatných občanov krajiny – samozrejme, pracovných príležitostí s primeraným finančným ohodnotením.
Pretože ak aj štát finančne pomôže mladým rodinám pri výchove viacerých detí, ak aj zvýši rôzne príspevky na deti, ak aj spustí celú radu rôznych dotácií v prospech výchovy detí, v prospech mladých rodín s deťmi, táto jeho aktivita sa stráca svojím účinkom, ak sa týmto deťom do budúcnosti nezabezpečia v ich rodnej krajine pracovné miesta zodpovedajúce ich schopnostiam, talentu a ich vzdelaniu, pracovné pozície primerane ohodnotené.
Čiže ak aj štát spustí rozsiahlu iniciatívu potrebnú k zvýšeniu nízkej pôrodnosti, tak treba ešte dosiahnuť to, že tie deti, ktoré sa raz budú chcieť zapojiť do pracovného procesu, musia mať k dispozícii dostatok pracovných príležitostí, v ktorých maximálne uplatnia svoje schopnosti a získané zručnosti, v ktorých uplatnia vedomosti získané dlhodobým procesom vzdelávania.
Pretože darmo podporíme rozvoj pôrodnosti, darmo sa bude u nás rodiť dostatok detí, darmo vložíme obrovské peniaze do dlhodobého procesu ich výchovy a hlavne kvalitného vzdelávania na základných, stredných či aj vysokých školách, a týmto spôsobom pripravíme dostatočné množstvo budúcich kvalifikovaných pracovníkov a odborníkov rôznych profesií, ak títo pracovníci a odborníci nebudú mať aj možnosť plnohodnotne sa zamestnať v našej ekonomike.
Celý tento proces zvyšovania pôrodnosti stráca svoj zmysel, ak takto pripravení budúci pracovníci našej ekonomiky nebudú mať v nej uplatnenie, nebudú si môcť nájsť vhodné pracovné miesto odpovedajúce ich schopnostiam, ich dosiahnutému vzdelaniu, samozrejme, pracovné miesto s finančným ohodnotením, ktoré spravodlivo ocení nimi odvedenú prácu.
Samotnou podporou zvýšenia pôrodnosti sa dosiahne len polovica z toho, čo je potrebné splniť k tomu, aby ekonomika našej krajiny, ekonomika Slovenska, aby začala rásť a začala byť prínosom pre náš štát, pre našich občanov, aby začala rásť životná úroveň našich občanov.
Samozrejme, rozsiahla podpora vzrastu súčasnej nízkej pôrodnosti zo strany štátu by bola iste dobre mysleným krokom, a je jedným z nutných predpokladov na dosiahnutie statusu vyspelej ekonomiky.
Pretože tá podpora pôrodnosti zabezpečí potrebných budúcich pracovníkov pre ekonomiku našej krajiny. Bez nich, bez budúcich produktívnych občanov, nemôže ekonomika napredovať.
Je jedno, aké zriadenie, aký režim v danom štáte je, ale pokiaľ nebude štát praktickými krokmi podporovať pôrodnosť, pokiaľ nebude podporovať mladé rodiny s deťmi, tie rodiny, ktoré pripravujú budúcich pracovníkov pre potreby ekonomiky rodnej krajiny, tak potom bude pôrodnosť klesať.
Potom bude klesať počet produktívnych občanov, ktorí sú zárukou existencie štátu, bude klesať počet tých produktívnych občanov, ktorí zapojením sa do pracovného procesu vracajú súčasným dôchodcom to, čo im títo dôchodcovia niekedy požičali, a ktorí požičiavajú zasa deťom to, čo im tieto deti budú niekedy vracať.
Ak nebude dostatok produktívnych občanov, potom štát a jeho ekonomika začnú chradnúť, upadať a hynúť.
A prečo vlastne tá ekonomika štátu začne upadať a hynúť ak nebude dostatok produktívnych občanov?
No, práve preto, pretože na to, aby ekonomika išla dopredu, aby sa rozvíjala, tak na to potrebuje dostatočné množstvo finančných prostriedkov, dostatok peňazí, zhromaždených v štátnom rozpočte. Každá krajina potrebuje peniaze, potrebuje ich na to, aby mohla podporovať svoju ekonomiku, aby mohla rozvíjať svoje školstvo, priemysel, poľnohospodárstvo, aby mohla svojim občanom poskytovať skutočne kvalitnú zdravotnú starostlivosť, aby sa mohla čo najlepšie postarať o svojich dôchodcov, aby mohla dať maximum svojim deťom a mládeži.
Ak, ale tie financie v štátnom rozpočte nebudú, resp. ak ich bude málo, no tak nebude dosť peňazí na podporu ničoho, na podporu žiadneho odvetvia ekonomiky, a, prirodzene, ani na zlepšenie životnej úrovne občanov krajiny.
Avšak, tým absolútne základným zdrojom, kto ten štátny rozpočet napĺňa, kto doňho prináša peniaze, tak to sú bežní občania zapojení do pracovného procesu.
Za svoju prácu dostávajú mzdu a z tejto mzdy odvádzajú daň do štátneho rozpočtu.
Túto daň odvádzajú tak bežní pracovníci v roli zamestnancov, ako aj podnikatelia, ktorí odvádzajú každoročne daň zo svojho dosiahnutého zisku. Zo svojej mzdy, resp. zo svojho zisku, si následne títo pracovníci či podnikatelia kupujú rôzne výrobky a platia za poskytnuté služby, a teda z každého kúpeného výrobku či zaplatenej služby odvádzajú do štátneho rozpočtu daň z pridanej hodnoty a pri mnohých výrobkov aj spotrebnú daň.
A toto sú tie hlavné dane, ktoré napĺňajú štátny rozpočet krajiny, ktoré sú pre tento rozpočet životne dôležité.
Ak chce štát naďalej existovať, ak chce ďalej rozvíjať svoju ekonomiku, musí rozumne dotovať výchovu a vzdelávanie detí a mladých ľudí, musí pomôcť rodičom pri výchove ich detí. Pomoc štátu pri výchove detí, pomoc viacdetným rodinám, to je pomoc svojej budúcnosti.
Chceme, aby sa počet narodených detí nezmenšoval, naopak, chceme, aby rástol. Chceme, aby naša krajina, aby náš národ existoval aj v budúcnosti.
Aby mal dostatok detí, aby mal dostatok produktívnych občanov, ktorí mu zabezpečia jeho ďaľšiu existenciu, jeho ďalší rozvoj.
Chceme, aby aj my sme mali aspoň slušné dôchodky, a bol dostatočný počet tých, ktorí sa budú podieľať na ich tvorbe.
Chceme, aby o našich dôchodcov bolo lepšie postarané.
Chceme, aby sme mali lepšie zdravotníctvo, ktoré nám zabezpečí lepšiu zdravotnú starostlivosť, efektívnejšie liečenie chorôb, chceme mať lepšie školstvo, ktoré bude rozvíjať schopnosti a talent našich detí a vnukov tak, aby sa čo najlepšie uplatnili pri zapojení sa do pracovného procesu, chceme mať lepší diverzifikovanejší priemysel s vlastným výskumom a vývojom, ako aj rozvinutejšiu poľnohospodársku a na ňu naväzujúcu potravinársku výrobu zabezpečujúcu základnú potravinovú sebestačnosť.
Ale ak toto všetko chceme, ak chceme niečo mať, niečo dostať, niečo získať, musíme aj niečo dať, niečo vložiť, niečo investovať.
Musíme niečo dať tým, od ktorých to chceme dostať, od ktorých očakávame, že nám to raz vrátia, musíme pomôcť tým, do koho vkladáme naše nádeje do budúcnosti, musíme pomôcť mladým rodičom, pomôcť im pri výchove ich detí.
Nemôžeme len chcieť, a nič nedať. Musíme v rámci svojich možností pomôcť tým, ktorí chcú mať viac detí, ktorí by radi mali viacdetnú rodinu, ktorí po nej túžia. Pretože keď pomôžeme my im, pomôžu aj oni nám, ak pomôžeme im, pomôžeme aj sebe.
Keď sa tých detí bude rodiť viac, keď bude tých detí viac, tak bude v budúcnosti viac aj tých, ktorí sa budú podieľať na tvorbe sumy prerozdeľovanej na tie naše dôchodky, a ak ich bude viac, bude aj viac na rozdelenie na tie dôchodky, a tiež nemusí byť taký tlak na zvyšovanie veku odchodu do dôchodku.
Bude viac na školstvo, ktoré vzdeláva naše deti i našich vnukov, bude viac na zdravotníctvo, ktoré sa stará o naše zdravie, o zdravie našich detí, rodičov, našich blízkych, o zdravie nás všetkých, bude viac na políciu, ktorá chráni nás a náš majetok, viac na ochranu klímy a životného prostredia, ktoré je pre nás životne dôležité, viac na pomoc poľnohospodárstvu, ktoré nás živí a zabezpečuje našu sebestačnosť, bude viac na výskum a vývoj, na vedu, bude viac na všetko.
A práve podpora väčšej pôrodnosti, teda aktívna podpora mladých rodín s deťmi je to, čo nám tieto veci môže pomôcť zabezpečiť.
Ak pomôžeme rodinám s deťmi, ak im pomôžeme teraz, teraz, keď to najviac potrebujú, ak im pomôžeme s materiálnym zabezpečením ich detí, s ich výchovou, tak ich deti raz pomôžu nám, pomôžu nám, keď budeme už starší, keď budeme na dôchodku. Pomôžu žiť a existovať našej krajine, pomôžu svojim spoluobčanom, pomôžu svojej rodnej krajine, ktorá im pomáhala vtedy, keď boli ešte malí, keď boli od tej jej pomoci závislí.
Veď ak chceme aby mal štát dostatok produktívnych občanov, ktorí mu zabezpečia svojou prácou ďaľšiu existenciu, ktorí mu zabezpečia jeho ďalší chod, tak je potrebné, aby boli v štáte nastavené podmienky na výchovu a vzdelávanie týchto, v budúcnosti pre štát životne potrebných produktívnych občanov, ktorí sú teraz ešte malí, sú deťmi, sú mládežou, ale ktorí raz vyrastú a budú prínosom pre našu krajinu, pre jej ekonomiku, budú prínosom pre nás všetkých.
Áno, tá iniciatíva štátu v prospech zvyšovania pôrodnosti, je, v svojej podstate, dobrá.
Avšak, tá iniciatíva štátu v prospech zvyšovania počtu narodených detí je dobrá len v tom prípade, ak súčasne s podporou vzrastu pôrodnosti bude vyvíjané aj úsilie na dosiahnutie ešte jednej, veľmi dôležitej veci v prospech našich občanov, a tou je zabezpečenie dostatočného množstva primerane ohodnotených pracovných pozícií aj prostredníctvom vzniku nových výrobných jednotiek, nových výrobných činností.
Ide o záležitosť, bez ktorej nie je možné zlepšovanie životnej úrovne občanov, zlepšovanie života nás všetkých, bez ktorej nie je možné ekonomické napredovanie krajiny.
Toto je tá druhá, absolútne nevyhnutná a potrebná vec na úspešný rast našej ekonomiky, na skutočné zlepšenie života našich detí, dôchodcov, na zlepšenie života všetkých slovenských občanov.
Je ňou zabezpečenie dostatočného množstva vhodných pracovných príležitostí pre tých, ktorých najprv v tom procese dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu pripravíme.
Totiž, ak nebudú mať mladí ľudia – ale vo všeobecnosti sa to týka všetkých občanov v produktívnom veku – po ukončení vzdelávacieho procesu, po ukončení prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, možnosť plnohodnotne sa zamestnať, ak nebudú mať k dispozícii dostatok vhodných pracovných príležitostí, samozrejme, dostatok slušne a primerane ohodnotených pracovných pozícií, ktoré dokážu spravodlivo oceniť prínos človeka zapojeného do pracovného procesu, a nie ktoré mu dajú len žobrácku mzdu, tak potom nemôžeme v žiadnom prípade rátať s tým, že naša ekonomika sa rozbehne, že sa zlepší v súčasnosti katastrofálna finančná situácia množstva mladých rodín s deťmi, či do neba volajúca žalostná situácia drvivej väčšiny dôchodcov, a tiež aj iných občanov.
Veď, darmo vložia rodičia značné peniaze do výchovy a vzdelávania svojich detí s cieľom čo najlepšie rozvinúť ich schopnosti, ich dispozície a talent, a tak im pripraviť čo najlepšie podmienky na zapojenie sa do pracovného procesu, darmo vynaloží štát obrovské množstvo financií na podporu výchovy mladých ľudí a hlavne na podporu dlhodobého procesu ich vzdelávania na základných, stredných a v mnohých prípadoch aj na vysokých školách, ak súčasne nebude podporovať vznik dostatočného množstva pracovných pozícií s vysokou pridanou hodnotou, teda takých, ktoré nielen prinesú štátu značný zisk, ale ktoré znamenajú aj finančne slušné ohodnotenie toho, kto na tejto pracovnej pozícii pracuje.
Všetky tieto vynaložené peniaze sa začnú meniť na stratu tak rodičov ako aj štátneho rozpočtu, ak títo mladí ľudia po ukončení vzdelávacieho procesu nenájdu v našej krajine vhodné pracovné príležitosti pre svoje uplatnenie, pre svoje schopnosti, talent, svoje dosiahnuté vzdelanie, ak nenájdu pracovnú pozíciu nie s podpriemerným žobráckym ohodnotením, ale so slušným finančným ohodnotením.
Mladí ľudia chcú pracovať a zapojením sa do pracovného procesu sa chcú nielen realizovať, prejaviť svoje najlepšie schopnosti, chcú byť nielen prospešní ekonomike svojej krajiny, ale, prirodzene, čo je pre nich prvoradé, chcú finančne pomôcť sebe.
Veď sú už vo veku, kedy začnú rozmýšľať aj o tom, že sa blíži chvíľa, keď si budú chcieť založiť vlastnú rodinu. Rodinu nielen s partnerom, ale, samozrejme, aj s deťmi.
A mnohí by chceli nielen jedno dieťa, ale by ich chceli viac. Dve, tri, či aj štyri.
Ale tá rodina, jej založenie, si vyžaduje nielen financie potrebné na výchovu detí, ale si vyžaduje aj vlastné samostatné bývanie, čo je, absolútne prirodzenou požiadavkou na život mladej rodiny s deťmi.
Avšak keď sa tento mladý človek rozhliadne po našej krajine, po ekonomicky zdevastovanom Slovensku, keď vidí aké „vynikajúce“ zárobkové možnosti mu ponúkajú zbedačené a zničené odvetvia priemyslu s nulovým vlastným výskumom a vývojom či montovne zahraničných výrobcov zamestnávajúce za mnohokrát nie lepších od otrockých pracovných podmienok a platov množstvá našich občanov, či aké možnosti zamestnania mu ponúka rozvrátené poľnohospodárstvo, ktoré nevie zaručiť ani minimálne potrebnú potravinovú sebestačnosť, keď si mladý človek uvedomí aký obrovský nedostatok vhodných pracovných pozícií k využitiu jeho dosiahnutého vzdelania je k dispozícii v našej ekonomike nielen pre jeho rovesníkov, pre mladých ľudí, ale vo všeobecnosti tak pre mladších ako aj pre tých jeho starších spoluobčanov, keď si uvedomí, akú má minimálnu šancu na zarobenie si financií potrebných na získanie samostatného bývania, keď si uvedomí ako sa v našej krajine nesprávne ohodnocuje práca ľudí – teda, nie na základe ich prínosu pre spoločnosť, ale na základe pokrivených ekonomických zákonov, napriek tomu, že človek odvádza maximum a ide na fyzický a psychický doraz – a keď si uvedomí, ako bude jeho práca pri rovnakom fyzickom a psychickom úsilí nepomerne lepšie ohodnotená v bohatších krajinách Únie či Európy , tak je prirodzené, že sa snaží z našej krajiny odísť tam, do tej krajiny, kde bude jeho práca lepšie a spravodlivejšie ocenená, tam, kde sa môže viac sebarealizovať, kde môže lepšie uplatniť svoje schopnosti, svoj talent.
„Ak je občan zamestnaný v ekonomike svojej rodnej krajiny, tak jej prináša zisk, prináša jej peniaze vo forme daní: dane zo mzdy, dane zo zisku zamestnávateľa tohto občana, dane z pridanej hodnoty, ktorú občan platí pri platbách za rôzne tovary a služby, ktoré si zaplatí zo svojej mzdy, a tak isto aj spotrebnej dane, ktorú platí každý občan pri kúpe určitých, štátom vymedzených tovarov (palivá – benzín, nafta, elektrická energia, plyn, alkoholické nápoje, tabakové výrobky).
Tieto dane napĺňajú štátny rozpočet jeho rodnej krajiny, a následne sú prerozdeľované do rôznych oblastí ekonomiky: školstvo, zdravotníctvo, doprava, polícia, armáda a i.
Daňami, ktoré pracujúci občan odvádza, spláca nielen svoj dlh voči svojej krajine, teda prostredníctvom týchto daní spláca náklady, ktoré mu na jeho vzdelávanie a výchovu požičali jeho spoluobčania v čase financovania jeho výchovno-vzdelávacieho procesu, ale tieto dane, ktoré občan odvádza, prispievajú aj k ďaľšiemu financovaniu ekonomiky jeho rodnej krajiny.
A jeho odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie rodnej ekonomike taktiež pomáhajú. Tak zdravotnému systému ako aj dôchodcom v jeho rodnej krajine. Tým dôchodcom, ktorí sa kedysi prostredníctvom odvádzaných daní skladali aj na dlhodobý proces jeho výchovy a vzdelávania.
Ale ak odíde občan za prácou do zahraničia, tak jeho rodná krajina o tieto príjmy formou daní prichádza. A neprichádza len o tieto príjmy, ale prichádza aj o náklady, ktoré vynaložila na výchovu a vzdelávanie každého svojho mladého občana.
Pokiaľ pracuje občan v ekonomike svojej rodnej krajiny, tak náklady na výchovu a vzdelávanie, ktoré doňho investovala jeho rodná krajina, pravidelne spláca prostredníctvom odvodu dane zo svojej každomesačnej mzdy. Odvodom do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny.
Pokiaľ však pracuje občan v zahraničí, celá daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu cudzej zamestnávateľskej krajiny, krajiny, ktorá absolútne neprispela pri vynakladaní nákladov na jeho výchovu a vzdelávanie. A náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie sa tak stávajú stratou jeho rodnej krajiny a jeho rodičov.“[10]
Čím dlhšie pracuje náš občan v zahraničí, tým viac sa znižuje maximálna možná hodnota času, ktorý by mohol tento občan ešte odpracovať v svojej rodnej krajine do momentu, v ktorom odchádza do dôchodku.
Tým viac sa však aj znižuje maximálne možná hodnota daní, ktoré môže tento občan odviesť v prospech ekonomiky svojho rodného štátu.
Teda, čím dlhšie pracuje občan v zahraničí, tým väčšia je strata na daniach – daň zo mzdy, DPH a spotrebná daň – ktoré by ináč, pri práci v rodnej krajine, odviedol do štátneho rozpočtu svojej krajiny.
A veľkosť tejto straty je priamo úmerná počtu občanov, ktorí odídu za prácou do zahraničia.
Čím viac ich do zahraničia odíde, tým viac nielenže stráca ich rodná krajina na ušlých daniach, ale tým viac stráca štát aj na nákladoch vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto „emigrovaných“občanov.
„Na Slovensku je približne 2,6 mil. pracujúcich [3]. Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[4]
Tých občanov odídených za prácou do zahraničia nie je teda nejaké zanedbateľné množstvo, nejakých pár tisíc, či pár desaťtisíc. Tých občanov sú státisíce, je ich viac než 350 000.
A na Slovensku je zasa zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín [5].
Rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi občanmi je 300 000 v neprospech Slovenska.
To znamená, že naša krajina každoročne dotuje iné ekonomiky 300 000 pracovníkmi. Poskytuje ich iným ekonomikám bezplatne. Nič za tento ich prenájom nezískava. Ani jedno jediné euro. Žiadna účasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Výchova a vzdelávanie každého tohto občana stála minimálne 82 000 eur [6].
To znamená, že náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto 300 000 občanov, ktorými bezplatne dotujeme ekonomiky iných členských i nečlenských krajín Únie vyšli našich občanov, náš štátny rozpočet, minimálne na:
300 000 x 82 000 eur = 24,6 miliardy eur = 25 mld eur
A to sú ešte značne podhodnotené náklady vynaložené počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu. Pretože v tých 350 000 občanoch odchádzajúcich zo Slovenska do zahraničia je množstvo tých, ktorí pre vykonávanie svojej profesie potrebujú vysokoškolské vzdelanie.
Napr. lekári či zdravotné sestry, alebo programátori. Na ich výchovu a vzdelávanie sa vynaložili omnoho vyššie náklady než „len tých 82 000 eur“. Veď napr. len náklady na výchovu a vzdelávanie lekára vyjdú našu krajinu minimálne na 128 000 eur [6].
Títo občania boli na zapojenie sa do pracovného procesu pripravovaní počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, pripravovaní na náklady svojich rodičov a na náklady svojej rodnej krajiny, teda na náklady všetkých svojich spoluobčanov.
Ale, veď to je zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska.
Títo občania – ak by pracovali na Slovensku – by pomohli vytvoriť približne o jednu desatinu vyšší HDP než je v súčasnosti.
Ak by títo občania – táto zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska – pracovali na Slovensku, tak by do štátnej pokladnice Slovenska tieklo o jednu desatinu viac daní, než v súčasnosti.
O jednu desatinu viac daní z ich miezd, o jednu desatinu viac daní z DPH, ako aj o jednu desatinu viac spotrebnej dane.
A, samozrejme, aj o jednu desatinu viac odvodov na dôchodkové poistenie, a tiež aj odvodov na zdravotné poistenie. Ako veľmi by to pomohlo súčasným dôchodcom, ako veľmi by to pomohlo zdravotníctvu našej krajiny.“ [7], [8]
A, samozrejme, k týmto stratám treba prirátať aj straty formou odvodov na dôchodkové poistenie, odvodov, ktoré sú prerozdeľované medzi dôchodcov.
O čo viac občanov odíde za prácou do zahraničia, o to menej odvodov sa môže prerozdeliť na starobné dôchodky súčasných dôchodcov v rodnom štáte „emigrovaného“občana.
Na starobné dôchodky tých dôchodcov, ktorí kedysi svojou prácou vytvárali hodnoty a svojimi daňami odvádzanými do štátneho rozpočtu prispievali na našu výchovu a na naše vzdelávanie, ktorí prispievali aj na výchovu a vzdelávanie tých našich spoluobčanov, ktorí teraz pracujú v zahraničí a ktorí tam odvádzajú – v prospech zamestnávateľskej krajiny – tak dane ako aj odvody.
A tieto dane a odvody, odvádzané tam, v tej zamestnávateľskej zahraničnej krajine, pomáhajú teraz nie tým občanom, tých dôchodcom, ktorí sa niekedy skladali na jeho výchovu a vzdelávanie, ale pomáhajú tým dôchodcom a tým občanom, ktorí nikdy neprispievali na jeho výchovu a jeho vzdelávanie.
Štát financuje zo štátneho rozpočtu vzdelávanie mladých ľudí na základných, stredných a aj verejných vysokých školách, a podstatné preňho je, aby sa tieto náklady investované do mladých ľudí nielen vrátili, ale aby aj priniesli určitý zisk, vďaka ktorému môže štát existovať.
Veď, len vďaka tomuto zisku môžeme financovať naše školstvo, zdravotníctvo, podporiť mladé rodiny s deťmi či pomáhať dôchodcom, financovať ekologizáciu našej ekonomiky, budovať silný diverzifikovaný priemysel či rozvinuté poľnohospodárstvo, ktoré bude zárukou nielen našej potravinovej sebestačnosti, ale aj zdrojom príjmov štátneho rozpočtu z exportu výrobkov rastlinnej i živočíšnej výroby.
Ale k tomu, aby sa teda nielen vrátili tie náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie mladých ľudí, ale aby tieto náklady priniesli aj zisk, tak na to je potrebné, aby títo mladí ľudia mali možnosť po ukončení vzdelávacieho procesu zamestnať sa za prijateľných podmienok v rodnej ekonomike, aby ostali pracovať v svojej rodnej krajine, a aby tak pomáhali vytvárať hodnoty, a do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá financovala ich výchovu a vzdelávanie, prinášali tak potrebné dane, a, samozrejme, aby prinášali aj odvody.
A tie prijateľné pracovné podmienky, prijateľné podmienky zamestnania sa, znamenajú pre mladého človeka možnosť realizovať sa nielen na pracovnej pozícii, v ktorej bude mladý človek dostatočne finančne ohodnotený – čo je pre mladého človeka zakladajúceho si rodinu absolútne prvoradé – ale tie prijateľné pracovné podmienky znamenajú aj možnosť osobnej realizácie sa, teda možnosť využitia a uplatnenia tak svojich schopností, talentu, ako aj dosiahnutého vzdelania.
Veď aký význam má len samotné zvyšovanie investícií štátu do pomoci mladým rodinám s deťmi, do pomoci vzrastu pôrodnosti, do kvalitného vzdelávania detí a mladých ľudí, zabezpečujúceho dostatok kvalifikovaných pracovníkov a odborníkov pre potreby ekonomiky, ak tým deťom, tým mladým ľuďom, nezabezpečíme aj dostatok pracovných pozícií, v ktorých by sa mohli uplatniť – v ktorých by mohli využiť svoje nadpriemerné schopnosti, svoje nadanie a talent rozvinuté vzdelávacím procesom – teda, v ktorých by prinášali nielen značný zisk svojej krajine, ale v ktorých by si mohli zarobiť aj slušnú mzdu?
Aký význam má potom samotné zvýšenie pôrodnosti?
No, absolútne žiadny. Dosiahneme tým to isté čo v mnohých afrických krajinách, v ktorých je síce pôrodnosť ohromujúca, no z ktorých mladí ľudia utekajú, pretože v nich nie sú pre nich nie že žiadne primerané pracovné pozície, ale nie sú v nich žiadne pracovné príležitosti pre týchto mladých ľudí.
Veď potom je úplne zbytočné vkladať obrovské peniaze do výchovy a vzdelávania detí a mladých ľudí, ak títo mladí ľudia odídu po ukončení vzdelávacieho procesu pracovať do zahraničia, pretože u nás sa nemôžu zamestnať.
Tie obrovské peniaze vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie nie sú potom ničím iným, len čistou stratou tak rodnej krajiny, teda všetkých občanov, ako aj rodičov týchto do zahraničia odídených mladých ľudí.
Jediné, čo podporou vzrastu pôrodnosti dosiahneme, je, že na náklady našich občanov, na náklady nášho štátneho rozpočtu, na náklady rodičov, bezplatne zabezpečíme bohatším ekonomikám Únie a Európy dostatok lacných pracovníkov.
„Bezplatne“ znamená, že na náklady našich občanov zabezpečíme bohatším krajinám Únie a Európy kvalifikovanú pracovnú silu, teda zabezpečíme, že tieto bohatšie krajiny na jej prípravu nevynaložia ani jedno jediné euro, a lacnú zasa znamená, že mzdy týchto našich občanov zamestnaných v zahraničí sú vo všeobecnosti nižšie než mzdy domácich občanov krajiny, v ktorej sú zamestnaní.
Naši občania sú teda pri zamestnávaní sa v cudzej krajine diskriminovaní pri odmene za svoju prácu v porovnaní s domácim obyvateľstvom tejto krajiny.
Bohatšie krajiny už nemusia vrážať toľko nákladov do výchovy a vzdelávania svojich občanov, do prípravy nových pracovníkov pre svoje ekonomiky, pretože veľkú časť z tých potrebných pracovníkov si bezplatne odčerpajú od nás. Bezplatne si odčerpajú už pripravených kvalifikovaných pracovníkov a odborníkov, ktorým sme na naše náklady zabezpečili potrebnú kvalifikáciu, potrebné vzdelanie.
My, naša krajina, naše novopristúpené členské krajiny, vložíme obrovské peniaze do prípravy našich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, ale zisky z ich práce budú zhŕňať tie bohatšie ekonomiky Únie, tie, ktoré ich prácu ohodnotia vyššou mzdou.
Len my vynaložíme náklady, a len oni budú zhŕňať zisky.
Náklady zaťažia našich občanov na úkor ich životnej úrovne, a zisky zasa zvýšia životnú úroveň občanov tých bohatších krajín Európy, ktoré našich občanov zamestnávajú.
Bohatšie ekonomiky ušetria nielen náklady na výchovu a vzdelávanie týchto zahraničných pracovníkov, pracujúcich v ich ekonomikách, ale navyše títo zahraniční pracovníci, teda aj naši slovenskí občania, im prinášajú aj dane a odvody.
Presne tie isté dane a odvody, s príjmom ktorých rátala naša rodná krajina vtedy, keď ich pripravovala vo finančne náročnom dlhodobom procese výchovy a vzdelávania na zapojenie sa do pracovného procesu.
No, neber to!
Iste mnohí z vás poznajú vetu, že deti sú budúcnosťou národa.
Táto veta platila vždy, platí všade, za každého zriadenia, v každej spoločnosti. Je jedno či to bolo za otrokárstva, feudalizmu či kapitalizmu alebo socializmu či to je v moslimskom, kresťanskom, hinduistickom či inom svete.
Je úplne logické, že ak si ako štát nebudete vychovávať dostatok detí, no tak nebudete mať pre ekonomiku zabezpečených ani dostatok budúcich pracovníkov, nebudete mať zabezpečenú budúcnosť, a jednoducho ako krajina začnete mať veľké existenčné problémy.
Bez zabezpečenia dostatočného počtu rodiacich sa detí, bez zabezpečenia dostatočného počtu budúcich pracovníkov ekonomiky aj ten najsilnejší štát zoslabne a ekonomicky ide nadol.
A to sa zákonite odrazí na poklese životnej úrovne jeho občanov, na poklese ich miezd.
Ale pozor, tá veta, to heslo, že deti sú budúcnosťou národa, má význam jedine v prípade splnenia jednej dôležitej veci.
Toto heslo platí jedine v tom prípade, ak sa tie deti už ako budúci pracovníci zapoja do pracovného procesu v svojej rodnej krajine.
Táto veta platí jedine vtedy, ak pre tie deti bude v ich rodnej krajine pripravený dostatočný počet vhodných pracovných pozícií v ktorých budú môcť uplatniť svoje schopnosti a využiť znalosti a zručnosti, ktoré si osvojili v dlhodobom procese prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania.
Darmo si vychováme státisíce budúcich pracovníkov, darmo vynaložíme obrovské náklady na ich výchovu a vzdelávanie, celý tento proces bude absolútne zbytočný, ak tieto státisíce mladých ľudí ľudia odídu do zahraničia a tam sa aj zapoja do pracovného procesu, tam budú odvádzať dane ako aj odvody.
A, čo je nesmierne dôležité, čo je snáď najdôležitejšie, ide o to, aby to uplatnenie tých pracovných zručností, uplatnenie tých znalostí, ktoré tie deti získali počas dlhodobej prípravy, tak aby to ich uplatnenie v našej ekonomike bolo aj náležité ocenené.
Ocenené slušnou mzdou, ktorá by umožnila týmto mladým ľuďom nielen zabezpečiť slušné ekonomické podmienky na výchovu viacerých detí, ale ktorá by im umožnila aj zabezpečiť si cenovo prijateľné samostatné bývanie pre svoju rodinu.
Zvýšením pomoci mladým rodinám s deťmi sa dosiahne zvýšenie pôrodnosti. To áno, zvýši sa tým súčasná nízka pôrodnosť.
A, samozrejme, so zvýšením pôrodnosti, sa zvýšia aj výdavky štátu na výchovu a vzdelávanie týchto detí, týchto mladých ľudí. Čím sa ich narodí viac, tým viac tých výdavkov bude.
Ale celé to s tým zvyšovaním nízkej pôrodnosti, so zvyšovaním počtu detí, so zvyšovaním financií vynakladaných na podporu výchovy a vzdelávania detí a mladých ľudí má význam jedine za predpokladu, že tie vynaložené náklady sa budú štátu vracať.
A nielen vracať, ale tie náklady prinesú aj zisk.
To, však, nastane jedine v tom prípade, ak títo mladí ľudia po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu, po ukončení prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, sa skutočne aj zapoja do pracovného procesu v našej ekonomike, na Slovensku.
Ak, však, toto nenastane, ak títo mladí ľudia odídu po ukončení vzdelávacieho procesu pracovať do iných krajín, no tak tie výdavky do nich, do ich výchovy a vzdelávania absolútne strácajú svoj zmysel.
Veď tie výdavky vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania sa mali vrátiť práve prostredníctvom ich zapojenia sa do pracovného procesu u nás, v našej rodnej krajine.
Mali sa vrátiť práve prostredníctvom daní a odvodov, práve tým spôsobom, že sa títo mladí ľudia zapoja do pracovného procesu v svojej rodnej krajine, teda na Slovensku.
Ale na to, aby sa tí mladí ľudia zapojili do pracovného procesu v našej krajine, aby sa práca v našej ekonomike stala pre nich relatívne žiadúca a atraktívna, tak na to sú potrebné pracovné miesta, ktoré budú okrem dostatočnej sebarealizácie ponúkať aj zaujímavé platy.
Ale to nik iný, len tá naša vláda, tá slovenská, musí vyvinúť úsilie na vyriešenie tohto obrovského problému súčasnej slovenskej ekonomiky, problému absolútneho nedostatku vhodných pracovných pozícií pre mladých ľudí v našej krajine, pre našich občanov, to ona musí prísť s iniciatívou na podporu vzniku dostatočného množstva pracovných činností, výrobných jednotiek (závodov, podnikov, prevádzok) a pracovných miest s vysokou pridanou hodnotou garantujúcich nielen zisk štátu, ale aj slušné mzdy tým, ktorí túto pracovnú pozíciu zastávajú.
To naša vláda, naše, teda slovenské kompetentné inštitúcie, musia nad týmto zapracovať, ak chcú skutočne pomôcť svojim občanom, ak chcú ekonomicky pomôcť našej krajine.
Nik z kompetentných inštitúcií Únie či z tých bohatších členských krajín nám s týmto problémom nebude v žiadnom prípade pomáhať, pretože na tom vzniku čo najväčšieho množstva vhodných pracovných pozícií či vzniku nových výrobných jednotiek – závodov, podnikov, prevádzok – v našej ekonomike, nemajú z pochopiteľných dôvodov ani ten najmenší záujem.
A prečo, vlastne, tie bohatšie členské krajiny Únie ako aj tie nečlenské, a, samozrejme, aj kompetentné inštitúcie Únie, nemajú ani ten najmenší záujem na tom, aby u nás, v našej krajine, na Slovensku či aj v tých ostatných chudobnejších členských krajinách vznikalo čo najviac nových primerane ohodnotených pracovných pozícií, aby u nás vznikalo čo najviac nových výrobných jednotiek – závodov, podnikov, fabrík, prevádzok – a služieb s vysokou pridanou hodnotou, aby naša ekonomika a tiež aj ekonomika ostatných novopristúpených členských krajín sa pohli dopredu, aby sa začal rozvíjať priemysel a poľnohospodárstvo, aby sa začali vyrovnávať ekonomické rozdiely medzi našimi chudobnejšími novopristúpenými členskými krajinami a staršími bohatšími ekonomikami EU?
Prečo ten vznik nových dobre platených pracovných pozícií v našej krajine či vznik nových výrobných jednotiek, je v konflikte s ekonomickými záujmami bohatších členských krajín, je namierený proti týmto ich ekonomickým záujmom?
Tak prečo je tomu tak?
Prečo napr. nemôžeme peniaze z Fondu obnovy EU použiť na vznik nových výrobných jednotiek, nových činností, nových závodov či výrobných prevádzok, prečo nám na toto Únia peniaze neposkytne?
Ten vznik dostatočného množstva pracovných pozícií či už v našej krajine alebo aj v iných novopristúpených členských ide, totiž, absolútne proti základnému cieľu bohatších ekonomík Únie, ktorým je bezplatné odčerpávanie čo najväčšieho množstva našich občanov ako lacných pracovníkov pre ich ekonomiky.
Čím viac pracovných pozícií, čím viac výrobných jednotiek, predsa, vznikne v našej krajine, čím viac našich občanov sa v tých novovzniknutých výrobných jednotkách, na tých nových pracovných pozíciach v našej ekonomike zamestná, no tak tým menej pracovníkov z našej krajiny budú mať k dispozícii tieto bohatšie členské krajiny pre svoje ekonomiky, tým menej ich budú môcť z našej krajiny odčerpať.
Neustály bezplatný prísun lacnej pracovnej sily odčerpávanej z chudobnejších členských krajín je tým prvým dôvodom, prečo bohatšie členské krajiny Únie – a, samozrejme, aj Únia, ktorá bráni, predovšetkým záujmy len tých určitých, bohatších členských ekonomík – nepodporia vznik pracovných pozícií či výrobných jednotiek a služieb s vysokou pridanou hodnotou v našej krajine.
A tým druhým, nemenej významným dôvodom, prečo nechcú bohatšie členské krajiny Únie podporovať vznik nových výrobných závodov, podnikov, nových pracovných pozícií v ekonomike tak našej krajiny ako aj v ekonomikách ostatných členských krajinách pristúpených po r. 2004, prečo by táto podpora išla ostro proti ich ekonomickým záujmom, je uvedený v nižšie:
„Menej pracovných príležitostí, menej výrobných jednotiek, znamená aj menší objem výroby, teda zníženie objemu tovaru vyrobeného v danej krajine a dodávaného na domáci trh.
Aby aj napriek zníženiu objemu výroby v danej krajine, napriek nízkemu počtu výrobných jednotiek (závody, fabriky, výrobné prevádzky, firmy), napriek zníženiu počtu pracovníkov v rodnej ekonomike, nedošlo k zhoršeniu situácie v zásobovaní obyvateľstva danej krajiny potrebným tovarom, je jeho nedostatok, spôsobený nedostatočnými kapacitami domácej produkcie, nahrádzaný pružným dovozom zo zahraničia.
A krajiny, ktoré svojím nemorálnym správaním, teda bezplatným odčerpávaním pracovnej sily, rapídne prispievajú k narastaniu ekonomickej priepasti medzi staršími a novšími členskými krajinami Únie – k narastaniu priepasti medzi tými, ktoré bezplatne pracovnú silu odčerpávajú a tými, ktoré ju zasa bezplatne dávajú a znášajú celú ťarchu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy tejto pracovnej sily, týchto pracovníkov, na zapojenie sa do pracovného procesu – dostávajú vynikajúcu príležitosť na posilnenie sily svojich ekonomík na úkor krajín, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná.
Pokles počtu zamestnávaných občanov v danej krajine, pokles výroby a teda zníženie objemu domácej výroby a následný dovoz tovaru zo zahraničia znamená rapídne oslabenie príjmov štátneho rozpočtu práve v dôsledku poklesu domácej produkcie.
Poklesom počtu zamestnávaných občanov klesá objem dane odvádzaný z ich miezd, a, samozrejme, klesne aj objem počtu odvodov na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
Poklesom počtu zamestnávaných pracovníkov u ich zamestnávateľov dochádza k poklesu objemu výroby, čo vedie k zmenšeniu ziskov domácich výrobcov, a z menších ziskov bude aj menší objem z nich odvádzanej dane, odvádzanej do štátneho rozpočtu.
To čo je pre ekonomiky jedných krajín pohromou, teda zníženie objemu ich výroby, to sa stáva darom z nebies pre tie druhé.
Pokles domácej produkcie v jedných krajinách, v tých chudobnejších, v tých, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná, znamená obrovskú exportnú príležitosť pre zahraničných výrobcov z tých bohatších členských krajín, ktoré bezplatne pracovnú silu z tých chudobnejších krajín odčerpávajú, ktoré pokles domácej produkcie v chudobnejších členských krajín radi nahradia svojou produkciou, svojimi výrobkami vyrobenými aj pomocou bezplatne odčerpávanej lacnej pracovnej sily práve z tých krajín, do ktorých budú tieto výrobky exportovať, pomocou lacnej pracovnej sily bezplatne odčerpávanej z novopristúpených členských krajín.
Každé oslabenie výroby, každé zníženie objemu výroby v novopristúpených členských krajinách znamená obrovskú príležitosť pre produkčné kapacity bohatších členských krajín, ktoré akýkoľvek výpadok produkcie na domácom trhu novopristúpených členských krajín bleskurýchle nahradia zvýšením svojej produkcie a jej exportom na trhy novopristúpených členských krajín.
Čím viac sa oslabí výroba v novopristúpených členských krajinách, čím viac to teda negatívnym spôsobom zasiahne ich ekonomiky, tým to bude väčším dobrodením pre ekonomiky tých bohatších krajín, pre ekonomiky tých krajín, ktoré ten výpadok výroby v novopristúpených členských krajinách ihneď nahradia svojím exportom. [9]
Bohatšie členské krajiny nám preto so vznikom nových pracovných pozícií či výrobných jednotiek v našej krajine iste nebudú pomáhať.
Nemajú na to najmenší dôvod. Išli by, jednoznačne, proti sebe, proti vlastným ekonomickým záujmom, medzi ktoré patrí aj bezplatné odčerpávanie čo najväčšieho množstva pracovníkov z našej krajiny, z novopristúpených členských krajín.
Veď, čím viac nových pracovných pozícií, nových výrobných jednotiek, vznikne u nás, v našej ekonomike, tým viac našich občanov ostane pracovať na Slovensku, a teda tým menej ich bude k dispozícii pre ekonomiky bohatších členských krajín, čo je pre tieto ekonomiky vrcholne nežiadúce.
A nečakajme ani na podporu kompetentných inštitúcií Únie, tie, bohužiaľ, hája – ako sme sa mohli všetci za tých dlhých osemnásť rokov existencie Únie – predovšetkým, záujmy tých bohatších členských krajín, resp. záujmy niekoho iného, ale iste nie aj záujmy tých chudobnejších krajín Únie, tých novopristúpených.
Kompetentné inštitúcie robia len to, čo sa od nich žiada, čo sa od nich očakáva, čo mali a majú zhora nalinajkované už od vstupu nových krajín strednej a východnej Európy do EU v r. 2004, teda brániť hlavne záujmy a pracovať v prospech tých bohatších členov Únie na úkor tých chudobnejších.
Bránia zvyšovanie životnej úrovne občanov bohatších členských krajín Únie na úkor znižovania životnej úrovne občanov tých chudobnejších členských krajín, na úkor detí, dôchodcov, na úkor všetkých občanov týchto chudobnejších krajín.
Jedno je, však, isté.
Ak si nepomôžeme sami, ak naši volení zástupcovia na nižších, vyšších či aj tých najvyšších miestach, naši zástupcovia v parlamente, europarlamente či vláde nezačnú intenzívnejšie nielen myslieť a rečniť, ale už konečne aj konať aj v prospech tých, ktorých zastupujú a ktorí im verili, keď ich volili, tak ani Únia a ani nikto iný nám s problémom kritického nedostatku perspektívnych pracovných pozícií pre našich občanov nepomôže.
Všetko je v našich rukách. To, čo si sami navaríme, to budeme mať aj na zjedenie, ako si ustelieme, tak budeme spať.
Samotná podpora vzrastu pôrodnosti bez súčasnej podpory vzniku nových pracovných pozícií pre mladých občanov vstupujúcich na pracovný trh, pre všetkých občanov krajiny, či bez podpory vzniku nových výrobných jednotiek a služieb s vysokou pridanou hodnotou, absolútne stráca zmysel, a jej výsledkom bude len to, že naďalej ostaneme „spoľahlivým“ bezplatným masovým dodávateľom lacnej pracovnej sily – samozrejme, pripravenej len na naše náklady – pre bohatšie členské krajiny Únie či pre bohatšie krajiny Európy so zaručeným následkom ďaľšieho ožobračovania nášho štátneho rozpočtu, ďaľšieho vykrádania už zúfalého stavu peňaženiek slovenských občanov a zrýchľujúceho prepadu už aj tak zbedačenej slovenskej ekonomiky.
[3] https://www.trend.sk/spravy/prve-naznaky-problemov-pocet-pracujucich-slovakov-rastie-pomalsie
[5] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
Celá debata | RSS tejto debaty