Odvďačme sa rodičom

Predchádzajúci príspevok: „D12- Medzištátna pracovná migrácia – negatívne dôsledky“. Ak odíde občan za prácou do zahraničia, tak jeho rodná krajina stráca na nákladoch, ktoré investovala do jeho výchovy a vzdelávania. A taktiež prichádza o dane, ktoré by napĺňali jej štátny rozpočet v prípade, ak by občan pracoval v rodnej ekonomike.

———————————————————————————————————

V prípade zamestnávania sa v ekonomike rodnej krajiny pomáha občan svojimi daňami tým, ktorí mu  pomáhali svojimi daňami vtedy, keď potreboval ich ochranu a pomoc, keď bol ešte dieťa.

Pomáha tým, ktorí kedysi prispievali na jeho výchovu a vzdelávanie, pomáha svojim spoluobčanom.

Ale v prípade, ak odíde občan za prácou do zahraničia, dane, ktoré sú generované jeho prácou (daň zo mzdy, daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň) odchádzajú do štátneho rozpočtu cudzej krajiny, do rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.

Čiže tieto dane vôbec nepomôžu ekonomike jeho rodného štátu,  a teda nepomôžu ani jeho rodičom, nepomôžu ani jeho deťom, a ani jeho spoluobčanom, ktorí mu pomáhali vtedy, keď to  potreboval on, keď sa mu skladali na jeho bezplatné vzdelávanie, na jeho zdravotné poistenie, na políciu, ktorá ho chránila a pod.

No, a samozrejme, tým utrpia aj rodičia tohto emigrovaného občana, pretože jeho dane už nepomáhajú zdravotníctvu jeho rodnej krajiny, nepomáhajú zdravotníctvu, ktoré využívajú aj jeho rodičia.

Utrpia tým dôchodcovia, ktorí sa niekedy prostredníctvom svojich daní skladali na jeho výchovu a vzdelávanie, a ktorým by teraz jeho odvod na dôchodkové poistenie pomohol formou ich dôchodkov.

Nebude môcť pomôcť školstvu svojej krajiny, ktoré vzdeláva jeho deti, ktoré tu žijú, a nebude môcť pomôcť ani svojim pracujúcim spoluobčanom, ktorí sa mu tiež skladali na jeho výchovu a  vzdelávanie.

Ani im sa nebude môcť revanžovať za ich služby odvedením svojich daní do rozpočtu svojej rodnej krajiny, nebude im môcť vôbec pomôcť, tak ako by to bolo v prípade, ak by pracoval v rodnej ekonomike.

Nebude sa môcť odplatiť svojim rodičom za ich výchovu, svojim spoluobčanom za financovanie svojho vzdelávania, a nepomôže ani svojim deťom, ktorým by jeho dane pomohli zvýšiť úroveň vzdelávacieho procesu na školách, ktoré navštevujú.

Jeho dane by pomohli zdravotnému systému –  ktorý sa stará aj o jeho deti, aj o jeho rodičov a jeho spoluobčanov – ktorý sa stará o zdravie tých, ktorí niekedy pomáhali pri jeho výchove a jeho vzdelávaní.

Naopak, pri zamestnaní sa v zahraničí jeho dane pomáhajú tým, ktorí nikdy ani v najmenšom neprispeli na náklady vynakladané  počas jeho výchovy, počas jeho vzdelávania, ktorí nikdy finančne nepomáhali počas   dlhodobého procesu jeho prípravy na vykonávanie pracovnej činnosti.

Každý odchod občana do zahraničia znamená pre jeho rodný štát stratu daní potrebných na  financovanie jeho chodu, daní tak potrebných pre jeho ďaľšiu existenciu.

Daní, ktorých odvedenie do štátneho rozpočtu rodnej krajiny by pozitívne pocítili rodičia, deti i spoluobčania tohto občana.

Kým bol počet odchádzajúcich občanov z jednotlivých krajín malý, no tak ten dopad neodvádzania daní v prospech svojej rodnej krajiny bol síce negatívny, ale nebol až tak do očí bijúci, nemal až taký výrazný dopad na ekonomiku krajiny, z ktorej občania odchádzali.

Lenže počet takto odídených občanov za prácou do zahraničia už dosiahol stupeň, kedy sa strata daní, spôsobená týmto ich odchodom, výrazne škodlivým až devastajúcim spôsobom podpisuje na všetkých oblastiach ekonomiky: na zdravotníctve, školstve, vede i výskume, priemysle i poľnohospodárstve, prakticky na všetkom.

Je to predsa obrovské množstvo peňazí, ktorých stratu štát nevykrýva  prijatím účinných systémových, kvalitatívnych zmien, ale len plátajúcimi dočasnými opatreniami (navýšenie počtu študentov na štúdiach – napr. lekárske fakulty), zvýšením daní občanov a dofinancovávaním postihnutých oblastí ekonomiky na úkor zadlžovania nás, našich detí, vnukov, našich potomkov.

Áno, je to problém, ktorý síce existuje od samého vzniku medzištátnej pracovnej migrácie, ale jeho skutočne negatívne následky sa objavili až jej rapídnym nárastom, až nástupom globalizácie.

Problém, ktorého neriešenie sa prejavuje nielen zničujúcimi dôsledkami na ekonomiky novopristúpených krajín EU, ale všeobecne zničujúcimi dôsledkami na ekonomiky všetkých tých krajín sveta, z ktorých občania v zvýšených počtoch odchádzajú  za prácou do ekonomicky bohatších krajín Európy či sveta, do krajín s vyššou úrovňou miezd.

Problém, ktorý je dôsledkom neochoty bohatších štátov na jeho spravodlivé riešenie. Neochoty ekonomicky bohatších krajín, ktoré z neho profitujú a neférovo bohatnú na úkor  chudobnejších štátov, a pomáhajú tak ešte viac otvárať nožnice hospodárskeho rozdielu, pomáhajú ešte viac roztvoriť nožnice chudoby medzi tými bohatšími a chudobnejšími krajinami sveta.

Problém, ktorého jednoduché a spravodlivé riešenie, by, naopak, prispelo k zmenšovaniu tohto stále narastajúceho rozdielu medzi bohatšou a chudobnejšou časťou sveta,  ktorého spravodlivé riešenie by toto otváranie nožníc medzi ekonomikami výrazne zabrzdilo či dokonca zastavilo, ktorého spravodlivé riešenie by zmiernilo či zmenšilo majetkovú nerovnosť medzi čoraz bohatšími a čoraz chudobnejšími.

Vychováte dieťa, vložíte do jeho výchovy nemálo financií, obetujete svoj čas, svoju námahu a energiu.

Nerobíte to preto, pretože by ste to museli robiť, nik vás do toho nenúti. Robíte to radi. Veď to robíte pre osobu, ktorá je každému  z nás najdrahšia.

Robíte to pre vlastné dieťa, a ten proces, tá jeho výchova, vás napĺňa, dáva vám pocit užitočnosti. Lebo viete, že keď pripravíte svoje dieťa do života, tak ste si splnili to, čo podvedome nosíme v sebe ako svoje základné poslanie, ako svoju podvedomú povinnosť zachovania ľudského rodu.

Nie, nehovoríte svojmu dieťaťu, že by sa patrilo, aby vám vrátilo svojou prácou to, čo ste doňho investovali.

Nehovoríte mu, že by sa patrilo odvďačiť sa za tie roky námahy a času, ktoré ste mu venovali pri jeho výchove.

Nehovoríte mu, aby prácou v prospech ekonomiky svojej rodnej krajiny, svojimi daňami odvádzanými do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny, vrátilo to, čo ste vy investovali do jeho výchovy.

Nehovoríte to preto, pretože ani necítite potrebu také niečo hovoriť.

Veď vy to robíte preto, pretože chcete pre svoje dieťa len to najlepšie, nedívate sa na to, či vám vašu námahu, čas a finančné prostriedky venované v procese jeho výchovy vráti v menšej či väčšej miere, nevyčítate mu to preto, pretože ani necítite potrebu niečo mu vyčítať.

Nerobíte to preto, že do budúcnosti očakávate návrat toho, čo ste do dieťaťa investovali. Nikto to predsa kvôli tomu nerobí, žiadny rodič.

Robíme to jednoducho preto, lebo je to v nás, od prírody.

Chceme dať deťom čo najviac, lebo to tak cítime, žijeme pre nich, lebo cítime takú potrebu.

Cítime to presne tak isto, ako to cítili naši rodičia. Cítime to tak isto, ako to cítili aj naši starí rodičia, ktorí zasa vychovávali našich rodičov.

Predsa všetci vieme, že rodičia dajú deťom viac, ako deti vrátia rodičom.

Tak to je, a tak to aj berieme, sme s týmto faktom, s touto skutočnosťou, dokonale vyrovnaní.

Nič od nich, od našich detí, nevyžadujeme, ale sme radi, keď si v svojej dospelosti na nás spomenú, a keď nám niekedy rôznou formou dajú najavo, že sme niekto, na kom im záleží, že sme niekto, koho majú radi, niekto, kto v nich zanechal nezmazateľnú hrejivú stopu.

Tak, ako sme im to dávali najavo my, keď boli ešte maličkí, či aj keď boli už trocha väčší.

Tak, ako to dávame svojím správaním pocítiť našim rodičom, pocítiť tým, ktorí nás vychovali, ktorí mnohokrát obetovali svoje pohodlie a svoj čas v náš prospech.

Vychovať niekoho, kto tu ostane po nás, kto pôjde ďalej, keď tu už my nebudeme, kto pôjde ďalej za určitým cieľom, o ktorom nevieme nič konkrétne, len  vieme, že je.

Že my všetci, ľudia, kráčame dopredu, za nejakým cieľom, za nejakým poznaním.

Sami seba sa pýtame, aká je naša úloha? Prečo sme tu? Aké je naše poslanie?

Len tušíme, že ideme za niečím. Za niečím, za čím máme ísť. Za nejakým cieľom, ku ktorému je bližšie každá ďalšia generácia.

Vieme len, že keď neprídeme k nemu my, tak možno k nemu prídu tí po nás, naše deti či ich deti, alebo tí ďaľší.

A ak ani oni nie, tak potom tí ešte ďalší, a takto to ide už od začiatku ľudstva.

Ideme za niečím, ideme stále dopredu, a aj padáme, ale znova a znova sa dvíhame a pokračujeme ďalej, naše pády sú zdrojom poučení, ktoré nás posúvajú tým správnym smerom.

Našou úlohou je vychovať daľšieho bežca do tejto štafety s mnohými účastníkmi a cieľom ležiacim v budúcnosti.

Každý z týchto bežcov, každá ďalšia generácia, je bližšia k jeho dosiahnutiu.

Nasledujúci príspevok: „D12.2- Globalizácia a bezplatné odčerpávanie pracovnej sily“