Odvďačme sa rodičom

Predchádzajúci príspevok: „D11- Význam rodičov vo vzdelávacom procese“. Prostredníctvom výchovy svojho dieťaťa pomáhajú rodičia pri príprave budúceho pracovníka ekonomiky rodnej krajiny, a štát by to teda mal určitou hmatateľnou formou oceniť.

——————————————————————————————————

V dôsledku zvýšenej medzištátnej pracovnej migrácie, spôsobenej aj globalizáciou, dochádza k nárastu počtu občanov, ktorí zo svojich rodných krajín odchádzajú za prácou do zahraničia.

Vo väčšine prípadov odchádzajú hlavne z ekonomických dôvodov, t. j. odchádzajú za lepšími zárobkovými možnosťami.

Odchádzajú z krajín s nižšou ekonomickou úrovňou, s nižšími mzdami, do krajín na ekonomicky vyššom stupni, do krajín s vyššími mzdami.

Rastúce množstvo občanov presúvajúcich sa za prácou z jedného štátu do štátu druhého je aj prirodzeným dôsledkom svetového ekonomického vývoja, dôsledkom čoraz väčšieho vzájomného prepájania ekonomík jednotlivých štátov sveta.

Je to jav, ktorý je jednou z charakteristických čŕt procesu globalizácie.

V živote je to tak, že pokiaľ príde niečo nové, nejaký jav či proces so svojimi plusmi i  mínusami, tak o tie plusy máme záujem všetci, ale tie mínusy už nikoho nezaujímajú, nikto ich nevidí, každý sa ich stráni.

Ale tie mínusy nejde nevidieť. Sú tu, spolu s nami, stále, každý deň.

Nikde nezmizli, to len my si snažíme nahovoriť, že predsa to nie je problém, že je zbytočné sa tým zaoberať, to sa vyrieši. Nie dnes, dnes určite nie. Možno zajtra alebo o mesiac, či o rok. Ale zatiaľ to neriešme, nejako sa to utrasie …vyrieši … rozlúskne …

A tak tie mínusy rastú a rastú, postupom času sa stávajú čoraz väčšími a väčšími, čoraz nepríjemnejšími pre spoločnosť.

Až na určitom stupni ich neriešenie prináša väčšie škody, než je prínos procesu, ktorý ich priniesol so sebou.

A začne sa to riešiť. S oneskorením, a s oveľa väčšími nákladmi vynaloženými na odstránenie škôd napáchaných tým zväčšeným negatívnym účinkom, než by si vyžiadalo riešenie následkov tohto negatíva pri jeho ošetrení už pri samom začiatku jeho vzniku. Pretože to skoršie riešenie, to skoršie ošetrenie toho negatíva, by vtedy nestálo toľko peňazí, bolo by to oveľa lacnejšie.

Veľmi názorne to vidieť na oneskorenom riešení problému s názvom „Otepľovanie  klímy“.

Náklady na jeho riešenie budú obrovské.

Karma či trest za to, že sme to zanedbali a neriešili už vtedy, keď bol čas riešiť to ešte s oveľa menšími nákladmi, s oveľa menšími dôsledkami.

A podobne je to aj s globalizáciou. Má tak svojich zástancov, ako aj protivníkov.

Proces bezplatného odčerpávania občanov z novopristúpených krajín EU ekonomikami hospodársky silnejších členských i nečlenských krajín Únie však nemožno označiť ako problém, ktorý priniesla globalizácia.

Tento problém či jav existoval už dávno pred ňou, pred globalizáciou, a existuje len vďaka tomu, že od jeho začiatku nik neprejavil snahu o jeho riešenie. Aj preto, lebo sa na začiatku javil ako malicherný, minimálne zaťažujúci ekonomiky tých štátov, z ktorých ich občania odchádzajú za prácou do zahraničia.

Kým bol počet odídených občanov nejakej krajiny malý, tak vzhľadom k celkovému počtu produktívnych občanov neboli tieto negatívne účinky ich odchodu nejak viditeľné, boli viac menej zanedbateľné.

Čím viac však tento počet odchádzajúcich – za prácou do zahraničia – začal narastať, tým viac sa začali prejavovať jeho devastujúce účinky na  ekonomike ich rodnej krajiny.

Okrem finančných strát krajín, z ktorých ich občania hromadne odchádzajú za prácou do zahraničia, strát vo forme nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie ich „emigrujúcich“  občanov, ide aj o nepriaznivý dopad z dôvodu straty perspektívnych daní, ktoré by napĺňali štátny rozpočet v tom prípade, ak by občan neodišiel do zahraničia, ale ak by zostal pracovať v ekonomike rodnej krajiny.

Práca odídených občanov generuje v zahraničných ekonomikách zisky ich zamestnávateľom, a teda tak daň zo mzdy odídených občanov, ako aj daň zo zisku ich zamestnávateľov,  napĺňajú štátne rozpočty ich zamestnávateľských zahraničných krajín.

Určitá časť mzdy týchto občanov pracujúcich v zahraničí je zasa – kúpou rozličných výrobkov a platením služieb – zdrojom dane z pridanej hodnoty (DPH), a pri kúpe určitých štátom stanovených výrobkov aj zdrojom spotrebnej dane.

A tieto dve dane tiež odchádzajú do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.

Keďže náklady vynakladané na výchovu a vzdelávanie občana sa do štátneho rozpočtu jeho rodnej krajiny vracajú prostredníctvom už vyššie spomínaných daní: dane zo mzdy, dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane len vtedy, ak sa občan zapojí do pracovného procesu v ekonomike svojej rodnej krajiny, potom jeho odchod do zahraničia znamená narušenie procesu návratu týchto nákladov.

A rodnej ekonomike pomáhajú aj odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie.

Odvody na dôchodok sa rozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov. Medzi tých dôchodcov, ktorí sa kedysi skladali na našu výchovu a naše vzdelávanie. Čím viac občanov odíde do zahraničia, tým menej odvodov na dôchodkové poistenie, tým menej peňazí na prerozdelenie súčasným dôchodcom v ich rodnej krajine.

A odvody na zdravotné poistenie zasa pomáhajú zlepšovať úroveň poskytovaných zdravotných služieb. Čím ich je menej, teda čím viac občanov odíde do zahraničia, tým menej sa môže poskytnúť na zdravotnú starostlivosť občanom.

Jedny krajiny, len na svoje náklady, zabezpečujú výrobu výrobných prostriedkov „pracovník“, a druhé krajiny tieto výrobné prostriedky, týchto zahraničných pracovníkov využívajú bez toho, že by sa aspoň v minimálnej miere podieľali na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v rodných krajinách týchto zahraničných pracovníkov počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, počas dlhoročného procesu ich výchovy a vzdelávania.

Využívanie tejto pracovnej sily, týchto zahraničných pracovníkov z novopristúpených členských krajín v svojich ekonomikách, prináša bohatším členským krajinám Únie obrovské zisky.

Ale ani najmenšia časť z týchto ziskov už nejde na spravodlivú kompenzáciu nákladov, bez vynaloženia ktorých by tieto zisky neboli dosiahnuté.

Ale veď náklady na dosiahnutie zisku sa uhrádzajú predsa zo zisku, ktorý bol ich vynaložením dosiahnutý.

Či teraz, v prípade zamestnávania pracovníkov z novopristúpených členských krajín, už toto na celom svete platné pravidlo podnikania neplatí?

Či v tomto prípade je toto pravidlo výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo?

V prípade zamestnávania sa občana v ekonomike rodnej krajiny sa náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie vracajú späť do toho istého štátneho rozpočtu, z ktorého boli vynaložené.

To znamená  do štátneho rozpočtu rodnej krajiny tohto občana.

Po určitých rokoch sa všetky náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie vrátia prostredníctvom ním generovaných daní, a od určitého momentu zamestnávania sa v rodnej ekonomike je už občan pre svoju rodnú krajinu zdrojom čistého zisku.

Ale ak odíde mladý človek za prácou do zahraničia, tak daň z jeho mzdy je odvádzaná do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, teda nie do štátneho rozpočtu jeho rodnej krajiny.

A keďže prostredníctvom dane zo svojej mzdy vracia občan náklady vynaložené v jeho rodnej krajine na jeho výchovu a vzdelávanie, tak – keďže je zamestnaný v zahraničí – aj táto daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu cudzej krajiny, a teda náklady, ktoré na jeho výchovu a vzdelávanie vynaložila jeho rodná krajina, sa nesplácajú.

Začnú sa splácať až vtedy, keď sa občan vráti a zamestná v ekonomike svojej rodnej krajiny.

Teda ak mladý človek odíde za prácou do zahraničia, tak pravdepodobnosť návratu finančných prostriedkov vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie klesá úmerne dĺžke obdobia, ktoré občan prepracuje v ekonomike zahraničného štátu.

V krajnom prípade, teda v prípade, ak je odídený občan počas celého svojho produktívneho obdobia zapojený do pracovného procesu v zahraničnej ekonomike, náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie predstavujú pre jeho rodnú krajinu čistú stratu.

Nasledujúci príspevok: „D12.1-  Odchod občana do zahraničia – strata príjmov rodnej krajiny“