Predchádzajúci príspevok: „D5- Dráb nútiaci nás pracovať“ vysvetľuje, prečo vlastne človek musí pracovať až do dosiahnutia dôchodkového veku, prečo nemôže odísť skôr do predčasného dôchodku.
—————————————————————————————————————————————————-
Odchod ľudí do dôchodku by mal byť pre každého dôchodcu okamihom, kedy by si každý z nich povedal:
„Tak, odpracoval som si poctivo zopár desiatok rokov, štátu som pomohol svojimi daňami, obetoval som preň kus zdravia, a teraz mi to štát vynahradí. Teraz, pri vstupe do tej poslednej, pokojnej fázy života, oslobodenej od každodenného pracovného zhonu, oslobodenej od pracovných povinností.
Budem si užívať peknú jeseň svojho života, budem veľa cestovať, poznávať krásy svojej rodnej vlasti, budem využívať rozsiahly sociálny program venovaný dôchodcom.
Budem využívať tie rôzne benefity, ktoré štát pripravil pre nás, pre svojich dôchodcov.
Benefity, ktoré nám majú spraviť z tej poslednej fázy života niečo veľmi pekné, niečo, na čo sa tešíme ešte ako aktívni pracujúci, že nás čaká keď odídeme na dôchodok, že bude jedno z najkrajších období nášho života.
Budem využívať dopravu za symbolickú cenu po území celého štátu, kvalitné bezplatné zdravotníctvo na profesionálnej úrovni, ktoré pripravilo pre nás, dôchodcov, množstvo špeciálnych ponúk, ako výraz vďačnosti našej rodnej krajiny za celoživotnú prácu, ktorou sme prispeli k rastu jej ekonomiky.“
Dôchodkový vek by mal byť obdobím, kedy štát preukáže úctu a vďaku svojmu občanovi, ktorý ho živil, občanovi, ktorý mu umožnil fungovanie, ktorý mu zabezpečil existenciu, ktorý mu pomohol dostať sa do toho bodu ekonomického rozvoja, v ktorom je.
Tomu občanovi, ktorý ho živil svojimi daňami počas celého svojho produktívneho veku, t. j. od vstupu na pracovný trh, až do momentu dosiahnutia dôchodkového veku a odchodu do dôchodku.
A štát by mu úctu preukázal tým, že by mu v tejto záverečnej časti života pripravil také podmienky na život, ktoré by mu ho naozaj spríjemnili. Také podmienky, ktoré by dôchodca naozaj vnímal ako vďaku svojej rodnej krajiny za jeho celoživotnú pomoc jej ekonomike.
Perfektná bezplatná zdravotná starostlivosť, takmer bezplatná či za symbolickú cenu doprava na území celej krajiny. Znížená cena za ubytovanie v turistických zariadeniach, ako aj za liečebné kúpele.
To všetko by malo byť prejavom vďaky štátu.
Dôchodok by mal byť niečím, na čo sa bude človek tešiť, aj napriek pracovnému nasadeniu v jeho zamestnaní.
To by malo byť niečo, čo by motivovalo človeka bojovať s každodennými starosťami, starosťami zamestnaného občana.
Niečo také, čo by v ľuďoch evokovalo myšlienku: „Nejak už musím vydržať do dosiahnutia toho dôchodkového veku, a potom, potom budem mať také podmienky nastavené štátom, aké nemá žiadna iná veková skupina“.
Bolo by to niečo, čo by človeka tešilo, čo by mu pomáhalo ísť dopredu, tešiac sa na šťastné roky zaslúženého dôchodku.
Kým človek pracuje, nech si ho podávajú aj všetky daňové inštitúcie štátu za zle odvedené dane, za neodvedené dane a nech tak „trápia“ všetkých bez rozdielu, nielen tých slabých, malých a drobných, ale aj tých, ktorí majú armádu právnikov a more peňazí.
Nech štát poctivo vyberá dane od všetkých, nielen od tých najzraniteľnejších.
Nech sa neodvedenie dane spravodlivo trestá ako ťažký hriech, počas celého produktívneho života človeka, tak, ako je to v Amerike, nech sa zámerné neodvedenie či krátenie dane položí na úroveň najťažších zločinov a nech sa to „odmeňuje“ doslova drastickými trestami.
Nech štát investuje do reklamy či informačnej kampane vykresľujúcej neodvádzačov dane ako najhorších ľudí, ako niekoho, kto okráda vás, vašu rodinu, vaše deti, ako niekoho, kvôli ktorému zbytočne zomrú tí nemocní, ktorí by sa dali finančne síce nákladnejšou, ale efektívnejšou starostlivosťou zachrániť.
Ako niekoho, kvôli komu chýba na zdravotnú starostlivosť nielen pre tých najzraniteľnejších, ale pre nás všetkých.
Ale nech sa to týka všetkých. Všetkých bez rozdielu.
Nech neexistujú – tak ako doteraz – výnimky: známi, bohatí, vyvolení, politici … Ináč to celé stráca svoj zmysel.
Nech sa štát snaží o zmenu myslenia ľudí v ich názore na problematiku odvodu daní.
Aby tí, čo neodvádzajú dane, neboli vnímaní ako „Jánošíci“ či „Robin Hoodovia“, ale ako zločinci najťažšieho kalibru.
Ak sa zmení myslenie ľudí v tejto oblasti, ak sa zmení ich pohľad na túto problematiku, iste sa to prejaví v lepšom výbere daní. Účinná „propaganda“ v tomto smere iste prinesie chcené ovocie.
Ale ak už človek prejde tou oprávnenou a spravodlivou kontrolou daňových úradov počas svojho produktívneho života, kontrolou týkajúcou sa všetkých, všetkých bez rozdielu spoločenského a finančného postavenia, ak prejde tou celoživotnou gehennou pri kontrole odvádzania daní či plnenia iných zákonných povinností, ak šťastne dopláva do prístavu dôchodkového veku, tak vtedy nech sa postoj štátu k nemu rapídne zmení.
Nech už nie je braný ako daňový poplatník, daňový subjekt, ktorého treba kontrolovať, ale nech je braný ako vážený hosť, ktorého si treba uctiť, nech je braný ako niekto, kto štátu počas svojho produktívneho života veľmi pomohol, a teraz si za to zaslúži od svojej rodnej krajiny čo najlepšiu odmenu, čo najlepšie strávenie zvyšku svojho života. Odmenu vo forme šťastného dôchodkového veku.
Takto by to malo byť.
Lenže skutočnosť je, bohužiaľ, iná. Slabo povedané … na zaplakanie.
Dôchodcovia už nie sú vnímaní ako tí, ktorí s veľkým úsilím tlačili ten štát po svahu ekonomického rastu, do toho bodu, v ktorom sa štát nachádza, ale dôchodcovia sa zrazu zmenia na tých, ktorých treba čo najrýchlejšie v tomto bode naložiť na vozík a pustiť plnou parou nadol a … a ešte ich aj zatlačiť.
Nech sa čo najrýchlejšie skotúľajú dolu, nech sa roztrieskajú a bude od nich svätý pokoj. Pretože už nie sú ekonomickým prínosom. Už sú ekonomickou záťažou.
A nejaká vďaka štátu a spoločnosti za ich vykonanú prácu?
…. prosím Vás, kde to žijete ?! ….nebuďte staromódny a malicherný … teraz je predsa demokracia … pre všetkých … pre všetkých bohatých … silných …. úspešných … dravých … vyvolených. Demokracia silnejšieho ….. demokracia korupčnejšieho … demokracia bohatšieho.
Ale nie demokracia pre starých … slabých … chorých …. chudobných … bezbranných, nie demokracia pre tých, ktorí nemajú potrebné známosti na vyšších miestach, ktorí nemajú nikoho za sebou, demokracia nie pre tých, ktorí nevedia plávať vo vodách korupcie, nie pre tých, ktorí nemajú široké lakte a ostré zuby.
Dôchodcovia sú vnímaní štátom, ale, bohužiaľ, aj časťou spoločnosti, ako príťaž, ktorá vyťahuje peniaze zo štátneho rozpočtu svojimi „nezaslúžene“ nízkymi dôchodkami a svojimi častejšími návštevami lekára.
Pochopiteľne, nie zdvorilostnými.
Akoby sa zabudlo, že raz bude tým dôchodcom každý z nás.
Akoby sa zabudlo, že práve vďaka niekdajšej práci tohto dôchodcu, vďaka jeho daniam z prevažne podpriemerných platov, sa štát držal nad vodou.
Akoby sa zabudlo, že práve vďaka daniam a odvodom tohto niekedy aktívne pracujúceho človeka sme mohli byť vychovaní my, vďaka nemu sme sa mohli vzdelávať, študovať a získať kvalifikáciu, akú máme.
Jeho odmena za celoživotnú prácu vo forme biedneho dôchodku, ktorého veľkosť ho núti maximálne sa uskromniť, je „násobená“ prístupom zdravotného systému, ktorý miesto toho, aby mu platby za lekársku starostlivosť a za lieky transformoval na symbolickú finančnú spoluúčasť pri ošetrovaní, pri liečbe a nákupe liekov, tak miesto toho mu transformuje značnú časť jeho dôchodku do ziskov farmaceutických spoločností formou platieb za množstvo liekov, ktoré musí užívať, ak chce udržať pri živote svoje – žonglovaním v tomto celoživotnom cirkuse – zničené telo.
A pochopiteľne tento postoj štátu, tento postoj spoločnosti, dôchodcovia cítia. Cítia, že sa k nim štát nestavia už tak, ako keď boli mladší, keď boli produktívni, keď prinášali dane.
Samozrejme, nemožno povedať, že v čase ich aktívneho zamestnania ich štát miloval. Nie, to iste nie.
Štát – ten starý dobrý pochechtávajúci sa cynik – si ich cenil len ako niekoho, kto prináša dane. Dane tak žiadané, dane, ktorých aj nekonečný prílev bude pre štát stále málo. Áno, štát si cenil a cení ľudí len ako prostriedky na výrobu peňazí, ako výrobné prostriedky. Ako to malé ozubené koliesko, ktoré keď si vyláme zuby alebo sa inak opotrebuje a prestane sa točiť, tak sa vyhodí a jednoducho sa nahradí kolieskom novým.
A súčasná politika štátu je, bohužiaľ, taká aká je. Ak prinášaš dane, tak si aspoň minimálne rešpektovaný.
Ak ich už ale neprinášaš, ak si už dôchodca, nečakaj, že sa ti za tú tvoju celoživotnú prácu štát nejako špeciálne odvďačí.
„Užívaj si svoj biedny dôchodok, zoceľuj svoje zničené telo aktívnou turistikou po zdravotných zariadeniach, a neotravuj. Máme dosť starostí aj bez teba.“
Žiadna úcta k človekovi, ktorý kým vládal, tak pomáhal ekonomike štátu, pomáhal jej kráčať dopredu, napredovať.
Štát, bohužiaľ, zabúda na tento prínos občana, sústreďuje sa len na naháňanie peňazí do štátneho rozpočtu, naháňanie peňazí hlavne od tých najmenších, od tých najdrobnejších.
Prípadný primeraný komfort dôchodcu, ktorý by bol preňho adekvátnou odmenou za jeho celoživotnú prácu, toho dôchodcu, ktorý štátu, ktorý svojím spoluobčanom po celý svoj produktívny život pomáhal, je nehoráznou a drzou požiadavkou na zaťaženie úbohého poplácaného rozpočtu štátu niečím, nad čím nech radšej dôchodca ani nerozmýšľa.
Možno, ak by sme sa o to pokúsili, tak zatiaľ úspešne napĺňané heslo: „Urobme dôchodcom zo života peklo“ by sa nám podarilo zmeniť na: „Urobme dôchodcom zo života aspoň kúsok raja za všetko, čo pre tento štát urobili.“
Nemali by sme zabudnúť, že naším správaním sa k starým ľuďom, naším postojom nielen k nim, ale aj k tým ostatným, k nášmu okoliu, si vychovávame svoju karmu.
Pokračovanie v nasledujúcom príspevku: „D7- Riešenie nielen dôchodcovského problému“
Aj inde ...
V USA bohati platia nizke percento na dane. ...
Celá debata | RSS tejto debaty