Viacdetná rodina nemá v súčasnosti nielen v našej krajine, na Slovensku, ale aj v rade iných novopristúpených členských krajín Únie, priaznivé podmienky na svoju existenciu.
Nemá potrebnú podporu zo strany štátu.
Takú podporu, akú by si rodiny s deťmi zaslúžili. A hlavne viacdetné rodiny.
Podporu zo strany toho štátu, ktorý je práve na takejto rodine existenčne závislý.
Na jednej strane chceme zvýšiť pôrodnosť, aby sa zabezpečil dostatok produktívnych občanov, aby sa zabezpečila budúcnosť ekonomiky, budúcnosť štátu, ale na strane druhej vôbec neuľahčujeme mladým rodičom ťažké ekonomické podmienky na život s malými deťmi.
A ak sa pozrieme do minulosti, zistíme, že tá pôrodnosť či plodnosť (pôrodnosť – počet narodených detí na 1000 resp. 10 000 obyvateľov, plodnosť – počet narodených detí pripadajúcich na jednu ženu) bola v minulosti oveľa väčšia.
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia neklesla plodnosť žien v bývalom Československu pod hodnotu „2,3“ [1].
To znamená, že sa dodržala minimálna hodnota plodnosti „2,1“, ktorá zaručuje, že obyvateľstvo daného štátu nevymiera.
Od deväťdesiatych rokoch táto hodnota už nikdy nedosiahla úroveň 2,1 a napr. v r. 2002 spadla plodnosť na Slovensku až na hodnotu 1,19 [1].
V r. 2017 dosahovala táto hodnota úroveň 1,52 [1], a, podľa prognóz, by v r. 2060 mala dosiahnuť hodnotu 1,65 [2].
V Čechách hodnoty plodnosti dosahujú vyššie hodnoty.
Zatiaľ čo najnižšia hodnota plodnosti od začiatku deväťdesiatych rokov bola zaznamenaná v r. 1999 – 1,13 [3, s.39] v roku 2018 dosiahla plodnosť hodnotu 1,71 [4, s. 36].
Čiže úrovne plodnosti tak na Slovensku, ako aj v Čechách sú značne pod úrovňou minimálnej plodnosti „2,1“, pod ktorou začína dochádzať k vymieraniu obyvateľstva.
Tento fakt vymierania obyvateľstva možno zvrátiť len dvoma možnými spôsobmi: zvýšenou migráciou alebo zvýšením pôrodnosti, resp. kombinácia týchto dvoch spôsobov.
Ak nariekame nad tým, aká je tá pôrodnosť nízka, ako vymierame, a bolo by s tým treba niečo robiť, tak si iste mnohí, hlavne tí už v nie najmladšom produktívnom veku, položia otázku: „Ako je možné, že niekedy sa tých detí rodilo viac, oveľa viac?
Ako je možné, že niekedy rodiny vychovávali viac detí, a dokázali ich vychovať bez nejakých väčších existenčných problémov, no teraz sú viacdetné rodiny viac menej vzácnosťou?
Ako je možné, že tých detí sa teraz rodí omnoho menej?“
A aj si odpovedia: „Mladým rodinám s deťmi bola vtedy zo strany štátu venovaná oveľa väčšia pozornosť než je tomu v súčasnosti, štát im pomáhal pri výchove detí oveľa viac než je tomu teraz. Zabezpečil im oveľa lepšie podmienky na výchovu detí, aké majú mladé rodiny s deťmi v súčasnosti.“
No, a nastane logická otázka: „Ale ak to pomohlo vtedy, ak systém tej pomoci rodinám s deťmi, hlavne rodinám s malými deťmi, pomohol, ak ten systém pomohol zabezpečiť dostatočné množstvo narodených detí, dostatočné množstvo budúcich pracovníkov pre ekonomiku, tak prečo sa tento systém pomoci neuplatní aj teraz?
Prečo nevyužiť niečo, čo už bolo úspešne vyskúšané?
Prečo na zabezpečenie dostatočného počtu pracovníkov pre potreby ekonomiky rodnej krajiny nevyužiť niečo, čo kedysi úspešne fungovalo, čo zabezpečilo dostatočný počet budúcich pracovníkov pre ekonomiku, čo zabezpečilo dostatočný počet detí, čo zabezpečilo požadovanú pôrodnosť či plodnosť?
Prečo sa nepomáha rodinám s viacerými deťmi tak ako sa to robilo niekedy, v takom rozsahu ako sa pomáhalo vtedy, prečo sa nepomáha aj teraz?
Veď predsa taká mladá rodina s viacerými deťmi nie je na tom v súčasnosti vo všeobecnosti finančne najlepšie, a tiež musí rozmýšľať, ako ekonomicky vyjsť pri uskromňovaní sa skôr s nízkymi než vyššími mzdami, či nedajbože s jednou mzdou, ak je v rodine len jeden živiteľ.
A nejaké úľavy, nejaká konkrétna pomoc zo strany štátu, ktorá by zredukovala ich finančné výdaje, by im iste len prospela.
A prospelo by to aj štátu. Rodilo by sa viac detí, detí tak potrebných pre našu budúcu ekonomiku.
Tak prečo nepomôže štát rodinám s deťmi viac? Veď pomoc mladým rodinám je jeden z mála možných spôsob ako motivovať tieto rodiny k viacerým deťom.
Štát si vtedy jednoducho uvedomoval, že zárukou jeho budúcej existencie, jeho budúceho rozvoja, je zabezpečenie dostatočného počtu pracovníkov pre jeho potreby, pre jeho ekonomiku.
Ale veď to si predsa uvedomuje každý štát, nielen vtedy, ale aj teraz. Tak, prečo sa teraz rodí omnoho menej detí?
Bez detí, bez budúcich pracovníkov bude váš štát chradnúť a hynúť.
Aj tá najsilnejšia ekonomika sa položí, a zo silného štátu sa častokrát stane … ekonomicky zdevastovaná a rozbitá krajina, úslužná kolónia poslušne plniaca rozkazy zvonku, krajina silne závislá od vôle iných, od ekonomicky mocnejších, krajina, ktorá slúži ako mohutný bezplatný zdroj lacnej pracovnej sily, krajina, ktorá slúži ako vďačné odbytisko tovaru mnohokrát druhoradej kvality.
Bez zabezpečenia dostatočného počtu rodiacich sa detí, bez zabezpečenia dostatočného počtu budúcich pracovníkov ekonomiky – pre ktorých bude zabezpečený dostatočný počet pracovných pozícií spravodlivo ohodnocujúcich ich prínos pre rodnú ekonomiku – aj ten najsilnejší štát zoslabne a ekonomicky klesne na nižšiu úroveň.
A to sa zákonite odrazí tak na výške miezd, ako aj na spomalení rastu či dokonca poklese životnej úrovne jeho občanov.
Mnohí mladí ľudia túžia po viacdetných rodinách. Po takých, v akých kedysi vyrastali sami, či v akých vyrastali ich rodičia. Štát vtedy pomáhal mladým a viacdetným rodinám v oveľa väčšej miere než teraz. Oveľa viac ich podporoval.
Aktívne pomáhal zamestnaným rodičom pri výchove ich detí, dotoval ceny detského oblečenia, ceny obuvi pre deti, ceny rôznych potrieb pre dieťa – napr. školské potreby, poskytoval bezplatné jasle, škôlky, dotoval cestovné detí, žiakov i študentov, dotoval výstavbu bytov pre mladé rodiny, poskytoval mladým rodinám s deťmi výhodné pôžičky na stavbu rodinných domov.
Štát financoval rôzne bezplatné záujmové krúžky na základných, stredných a aj vysokých školách, ktoré rozvíjali schopnosti a talent detí, ich pohybové dispozície, prehlbovali znalosti detí v rôznych prírodovedných predmetoch a stáli tak na počiatku kariéry celého radu mnohých terajších odborníkov, vedcov a pod.
Štát venoval omnoho viac pozornosti rozvoju detí tak v školskom prostredí ako aj mimo neho, čo sa jednoznačne prejavilo aj ich vyššou vzdelanostnou úrovňou.
Štát maximálne vychádzal v ústrety mladým rodinám s deťmi, rodiny mali nastavené podmienky tak, aby mohli normálne fungovať aj pri väčšom počte detí, aby tento väčší počet detí nebola pre nich len s problémami zvládateľná finančná záťaž, ako je tomu častokrát teraz.
Bola za tým praktická požiadavka vtedajšej ekonomiky bývalého Československa, zabezpečiť do budúcnosti dostatok budúcich pracovníkov pre svoje potreby, zabezpečiť pracovníkov, ktorí by prínosom svojej práce, svojimi daňami, umožnili ďalší rozvoj štátu a svojimi odvodmi by pomohli dôchodcom, ktorí niekedy – keď títo pracovníci boli ešte deťmi – pomáhali financovať ich výchovu a vzdelávanie práve zo svojich daní.
Štát vtedy vedel – že ak chce, aby počet narodených detí neklesal, ale práveže, aby sa udržiaval či rástol, a aby tak mal zabezpečený do budúcnosti dostatok pracovníkov pre svoju ekonomiku – že to dosiahne jediným spôsobom, a to tak, že pomôže tým, ktorí tieto deti vychovávajú, že pomôže tým, na ktorých leží hlavná ťarcha zodpovednosti za prípravu budúcich pracovníkov jeho ekonomiky.
A tým, kto je touto ťarchou najviac zaťažený, tak tým sú predsa rodičia dieťaťa.
Ak im štát nepomôže s výchovou detí, ak im nepomôže so zvládnutím finančných nárokov kladených na výchovu detí, no tak musí rátať s tým, že rodičia sa logicky rozhodnú len pre taký počet detí, ktorému budú schopní zabezpečiť aspoň aké-také minimálne ekonomické štandardy. Žiadny rodič predsa nechce, aby jeho dieťa hladovalo či trpelo biedou.
A tak bude mať radšej menej detí než plánoval, menej než po akom túžil, pretože vie, že ten počet detí, po akom túžil a túži, a aký by chcel vychovávať, tak ten počet detí v súčasných zle nastavených ekonomických podmienkach pre život viacdetnej rodiny nezvládne, vie, že jeho deti by trpeli nedostatkom.
Klesajúca pôrodnosť spôsobí, že vaša krajina začne vymierať, jej ekonomická budúcnosť začne nadobúdať nedobré kontúry. Nezávisle na spoločenskom zriadení.
Heslo: „Deti, budúcnosť národa,“ neplatilo len kedysi, len v jednom zriadení, toto heslo platilo odjakživa, a platiť bude naďalej, v každom štáte, v každom zriadení, je absolútne jedno či to je za kapitalizmu či socializmu, v otrokárskej či feudálnej spoločnosti, či to je v moslimskom, kresťanskom, hinduistickom či inom svete.
Ak si ako štát nebudete vychovávať dostatok detí, no tak nebudete mať pre ekonomiku zabezpečených ani dostatok budúcich pracovníkov, nebudete mať zabezpečenú budúcnosť, a jednoducho ako krajina začnete mať veľké existenčné problémy.
Veľmi dobre to vidieť na súčasnom zúfalom úsilí mnohých krajín sveta, ktoré sa snažia o zvýšenie nízkej pôrodnosti, neveštiacej do budúcnosti nič dobré.
Pretože vymierajú, a ak s tým nič neurobia, tak to bude mať pre ne katastrofálne následky.
A mnohé z krajín Európy – v tom aj naša krajina, Slovensko – do tejto smutnej skupiny vymierajúcich čoraz väčšou mierou patria.[5]
A keďže štát vtedy vedel, že ak si má zabezpečiť do budúcnosti správny chod ekonomiky, teda ak si má zabezpečiť potrebné množstvo pracovníkov, ktorí tento správny chod zabezpečia, potom jediným možným spôsobom ako to dosiahnuť, ako motivovať mladých rodičov k viacerým deťom, je jedine jeho pomoc týmto mladým rodičom – jeho ekonomická pomoc, jeho skutočná a nielen hlásaná a sľubovaná pomoc týmto mladým ľuďom – tak im aj pomáhal.
V prvom rade sa pomáhalo mladomanželom. Pretože najprv sa mladí zobrali, a potom prišli na svet deti.
Pomoc mladým manželom sa realizovala aj pomocou mladomanželských pôžičiek. A o tom, že tieto pôžičky mali svoj zmysel, že boli snahou štátu o pomoc mladomanželom hneď od začiatku, svedčí aj ich opätovné zavedenie od r. 2019:
„Inšpiráciou pre novoobjavené mladomanželské pôžičky boli socialistické úvery pre mladomanželov.“[6]
Pomáhalo sa mladým rodinám so zabezpečením bytov. Boli byty družstevné, štátne, podnikové, a paradoxne, niečo k neuvereniu, dostali ste byt za to, že ste sa zaviazali odpracovať určitý počet rokov pre nejakého zamestnávateľa.
Dostali ste byt za to, že ste sa zaviazali niekde odpracovať určitý počet rokov.
Dnes nemožné, v rovine fantázie. Dnes by ste sa za taký byt radi zaviazali k odpracovaniu ľubovoľného počtu rokov, pretože nielenže by ste mali istotu práce na pomerne dlhé obdobie, ale by ste za túto istotu navyše dostali aj – v súčasnosti pre mnohých len vo hviezdach vysnívaný – byt a mali by ste spolu so svojimi deťmi, so svojou rodinou, zabezpečené bývanie.
Dnes nenájdete takého zamestnávateľa. Takého, čo by vám takú ponuku dal.
A zjavuje sa kontroverzná otázka vtedajších dotácií, dotácií podporujúcich mladé rodiny, dotácií pomáhajúcich mladým rodinám, dotácií, ktoré vraj boli niečím zlým, ktoré vraj poškodzovali ekonomiku a boli pre ňu stratové.
Nie, nie, omyl, nepoškodzovali ju, práveže ekonomike pomáhali. Tieto dotácie poskytované mladým rodinám s deťmi, sa štátu bohate vrátili. Neboli stratové, práveže boli ziskové, vysoko ziskové. Zabezpečili totiž dostatočný počet pracovníkov pre potreby vtedajšieho štátu, pre potreby jeho ekonomiky. Čo bolo aj hlavným cieľom ich vynakladania.
Štát dotoval vzdelávanie na školách v oveľa väčšej miere než teraz, dotoval stravu pre žiakov základných, stredných a aj vysokých škôl, dotoval ich ubytovanie na internátoch, dotoval cestovanie do škôl, cenu oblečenia, obuvi a iných výrobkov určených pre deti, financovali sa záujmové krúžky, ale aj iné veci určené pre deti a mládež, pretože sa vedelo, že to, čo sa poskytne ako dotácia na deti, na mladých ľudí, tak to sa ekonomike štátu bohate vráti ich zapojením sa do pracovného procesu, vráti sa to formou hodnôt, ktoré títo už dospelí mladí ľudia prinesú svojou prácou v rodnej krajine.
Formou hodnôt, ktoré vytvoria, formou daní, ktoré vygeneruje ich práca, formou ich odvodov.
Štát dotoval výstavbu detských jaslí, škôlok a bytov preto, pretože vedel, že investovanie do týchto vecí, podporujúcich život mladých rodín s deťmi, je preň vysoko ziskové, pretože vedel, že dotácie do týchto vecí sa mu v budúcnosti bohate vrátia v podobe množstva pracovníkov, ktorí svojou prácou prinesú štátu zisk a umožnia mu jeho ďaľšiu existenciu.
Dotovalo sa preto, pretože štát vedel, že tieto dotácie sa vrátia aj so ziskom späť do štátneho rozpočtu.
Vrátia sa tým spôsobom, že do budúcnosti zabezpečia zdroje potrebných financií, teda zabezpečia budúcich pracovníkov, tak potrebných a nevyhnutných pre ekonomiku každého štátu na svete.
Zabezpečia budúcich pracovníkov, teda zdroje, ktoré vrátia investície využité aj v podobe dotácií na ich vznik.
Zabezpečia nových pracovníkov pre ekonomiku rodnej krajiny.
Ale tieto „dotácie“, dotácie na detské oblečenie, na detskú obuv, na bezplatné škôlky i jasle, na zlacnené cestovanie a na stravu žiakov a študentov, na bezplatné vzdelávanie na základných, stredných a vysokých školách, dotácie do bezplatných športových krúžkov, ktoré podporovali zdravý vývoj detí, to boli vlastne štátom vynaložené náklady, náklady, ktoré sa mu vrátili v podobe daní, ktoré generovali svojou prácou tieto už vyrastené a pracujúce deti.
Tieto náklady alebo „dotácie“ neboli nič iné len rozumná investícia vtedajšej československej ekonomiky do výchovy a vzdelávania detí.
Štát vedel, že táto investícia, tieto „dotácie“ sa mu vrátia v množstve budúcich pracovníkov ekonomiky, pracovníkov, ktorí sa budú podieľať na tvorbe hodnôt, na tvorbe HDP, ktorí budú prinášať odvody a hlavne, ktorých práca bude generovať tak potrebné dane, napĺňajúce štátny rozpočet.
Samozrejme, vyvstáva logická otázka, ako je možné, že vtedajšej ekonomike sa tieto investície, tieto náklady formou dotácií na pomoc mladým rodinám s deťmi zhodnotené vrátili, ale teraz sa tieto dotácie nezavádzajú a hovorí sa, že to bolo vtedy stratové. Teraz sa tieto dotácie nezavádzajú, lebo by to vraj bola strata.
Áno, presne tak, veľmi dobre povedané, teraz, tak teraz by tieto dotácie boli stratou. Veľkou, obrovskou stratou. Veľmi veľkou stratou.
A takouto veľkou stratou či skôr obrovskou aj tieto dotácie v súčasnosti sú ešte v tých oblastiach, kde sa ako vzácne výnimky zachovali, kde sa stále tieto dotácie uskutočňujú. Napr. v dotácií do vzdelávania na všetkých typoch škôl: základných, stredných a aj vysokých.
No, ale prečo to vtedy, za bývalého režimu, v bývalom Československu, strata nebola, ale teraz to je?
A je to skutočne veľká strata. V súčasnosti sú tieto dotácie, lepšie povedané, to málo čo z nich zostalo, vysoko stratové.
Naozaj, prečo to vtedy stratové nebolo? Prečo to vtedajšia ekonomika, ekonomika bývalého Československa, prečo to s tými dotáciami do detí, do mladých rodín s deťmi, úspešne dokázala, prečo sa tie dotácie vtedy vracali aj so ziskom?
A prečo to terajšej ekonomike s tými dotáciami do detí nejak škrípe, hapruje, prečo teraz občania na tieto dotácie do výchovy a vzdelávania detí doplácajú?
Prečo teraz na tieto dotácie občania doplácajú v tých v oblastiach, v ktorých tie dotácie ešte existujú?
Pes je zakopaný v tom, že za bývalého Československa tieto dotácie fungovali za inej situácie, za iných podmienok, a preto stratové neboli.
Tieto dotácie neboli vôbec stratové, práveže boli ziskové, pretože prinášali zisk.
Prinášali zisk formou práce nových pracovníkov, ktorí boli práve aj pomocou týchto dotácií zabezpečovaní.
Ekonomika v bývalom Československu fungovala za iných podmienok ako teraz. Po druhej svetovej vojne došlo k rozdeleniu Európy na dva tábory. Východný blok a Západná Európa.
Krajiny vo Východnom bloku boli navzájom samostatné, ich hranice boli prísne strážené, hlavne hranice susediace s krajinami Západu. Prechod z jednej krajiny Východného bloku do druhej sa uskutočňoval cez hranicu, na ktorej vás čakala podrobná colná kontrola, kontrola tovaru, ktorý prevážate z jednej krajiny Východného bloku do druhej.
Zatiaľ čo prechod z jednej krajiny Východného bloku do druhej bol sprevádzaný colnou kontrolou, prechod z krajiny Východného bloku do krajiny Západu bol oveľa zložitejší. Ešte podrobnejšiu colnú prehliadku už ani nespomínajúc.
A vycestovanie do krajín Západnej Európy bolo veľmi zložité, mnohým osobám bolo zakázané, a ak bolo povolené, tak za splnenia celého radu prísnych podmienok.
A práve toto, politikou určené a nanútené správanie sa – charakteristické pri prekračovaní hraníc nielen medzi jednotlivými štátmi Východného bloku – bolo tým, čo paradoxne z vtedajších dotácií do pomoci mladým rodinám s deťmi, do dotácií rozvíjajúcich talent a schopnosti mladých ľudí, urobilo výnosné a návratné investície, ktoré ekonomike bývalého Československa zabezpečilo dostatočné množstvo pracovnej sily, dostatočné množstvo vysokokvalifikovanej pracovnej sily, tak potrebnej k rozvoju ekonomiky, k rozvoju diverzifikovaného priemyslu a rozvinutého poľnohospodárstva zabezpečujúceho základnú potravinovú sebestačnosť v oveľa väčšej miere, než je teraz, a ktorá nám teraz tak veľmi chýba.
A prečo tie značné dotácie do detí, tie rozsiahle investície do mladých rodín s deťmi priniesli očakávaný efekt?
Prečo sa tie náklady vo forme dotácií zhodnotili, prečo boli ziskové, prečo priniesli zisk?
Prečo tie investície vo forme dotácií neprinášajú ten zisk teraz, v súčasnom zriadení?
Ako je možné, že vtedy, za bývalého Československa, to fungovalo, a teraz nie?
Ako je možné, že vtedajšia pomoc štátu mladým rodinám, že investície vložené do výchovy detí sa vtedy vracali, zhodnocovali, ale teraz sa nevracajú, teraz sú pre našu ekonomiku vysoko stratové?
No, každá minca má dve strany, každá vec má tak svoju dobrú ako aj svoju zlú stránku.
A odpoveď vlastne tkvie v tých prísne strážených a kontrolovaných hraniciach,v nemožnosti mladých ľudí slobodne vycestovávať do krajín Západnej Európy, v nemožnosti odísť za prácou do krajín Západnej Európy.
Tým, že mladí ľudia nemohli vycestovávať slobodne na Západ, tak vlastne tento dôsledok povojnového rozdelenia Európy na Západnú Európu a Východný blok spôsobil, že ekonomika bývalého Československa si uchránila dotácie, teda náklady, ktoré vynaložila na pomoc rodinám s malými deťmi, na pomoc viacdetným rodinám, uchránila si budúcich pracovníkov.
Voľný pohyb cez hranice neexistoval, po Európe ste nemohli voľne cestovať, mladí ľudia nedostali od štátu povolenie na odchod do krajín Západnej Európy, no týmto spôsobom si tak štát uchránil náklady, ktoré sa investovali do detí, do mladých ľudí vo forme dotácií.
To vtedajšej ekonomike zabezpečilo, že investície do detí, investície vo forme dotácií cien oblečenia, obuvi a iných potrieb pre deti, investície do bezplatných jaslí a škôlok, do množstva bezplatných záujmových krúžkov, v ktorých sa rozvíjal talent a nadpriemerné dispozície detí – z nich mnohých budúcich odborníkov – investície vo forme poskytnutia bezplatného vzdelávania na rozličných stupňoch škôl, tak tieto investície sa štátu vrátili zapojením sa týchto mladých ľudí, po ukončení vzdelávacieho procesu, do pracovného procesu v rodnej ekonomike.
Zavreté hranice spôsobili, že obrovské dotácie do detí, do mladých ľudí sa nevyparili nenávratne smerom na Západ, tak ako sa to opakovane, stále a stále deje teraz, keď školstvo bezplatným vzdelávaním na základných, stredných a vysokých školách každoročne produkuje obrovské množstvo mladých ľudí, z ktorých veľká časť po ukončení vzdelávacieho procesu odchádza za prácou do krajín Západnej Európy.
Skutočnosť, že občania bývalého Československa nemohli odchádzať za prácou do zahraničia, spôsobila, že náklady, ktoré vtedajšia ekonomika investovala do výchovy a vzdelávania mladých ľudí, sa neprelievali do bezplatného odčerpávania pracovnej sily krajinami Západnej Európy – ako sa to deje teraz – ale tieto vynaložené náklady znamenali množstvo nových pracovníkov pre potreby vtedajšej ekonomiky.
Keďže v Únii je zaručený voľný pohyb osôb, mladí ľudia z novopristúpených členských krajín môžu odchádzať za prácou do zahraničia. Odchádzajú hlavne do bohatších členských krajín Únie.
Týmto ich odchodom dochádza z pohľadu ich rodných krajín k znehodnoteniu nákladov, investovaných do ich výchovy a vzdelávania, pretože už nedochádza k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tých, ktorí týchto mladých ľudí zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie tak pre ich rodné krajiny predstavujú vlastne nenávratné dotácie či lepšie povedané, nenávratnú stratu.
A to v tým väčšej miere, čím viac občanov odchádza z rodnej krajiny za prácou do zahraničia, a čím dlhšie v zahraničí pracujú.
Pretože čím dlhšie budú títo ľudia pracovať v zahraničí, tým viac sa znižuje pravdepodobnosť návratu nákladov investovaných do ich výchovy a vzdelávania.
Investície do výchovy a vzdelávania tých mladých ľudí, ktorí odišli za prácou do zahraničia predstavujú dotácie, ktoré sa už nikdy nezhodnotia v plnej miere.
Sú to vlastne dotácie, ktorými novopristúpené členské krajiny dotujú ekonomiky bohatších členských krajín Únie, sú to dotácie, ktoré sa uskutočňujú na úkor životnej úrovne detí a dôchodcov v týchto novopristúpených členských krajinách, na úkor všetkých ich občanov, na úkor slabého výkonu zdravotníctva, na úkor nedostatočnej úrovne vzdelávacieho procesu na základných, stredných a vysokých školách, sú to dotácie, na ktoré sa skladajú všetci produktívni občania novopristúpených členských krajín.
Sú to vynaložené peniaze občanov novopristúpených členských krajín, ktoré paradoxne prinášajú zisky tým, ktoré sa na ich vynakladaní absolútne nezúčastňovali, teda prinášajú zisky ekonomikám bohatších krajín Európy, a naopak, prinášajú straty tým, ktorí ich vynaložili.
Mladí ľudia odchádzajú zo svojich rodných krajín do zahraničia, a tak dochádza k tomu, že náklady na vzdelávanie týchto mladých občanov sú výlučne na pleciach ich rodných krajín, na pleciach novopristúpených členských krajín, na pleciach občanov týchto krajín, ale zisky, ktoré vzniknú ich zamestnávaním sa v zahraničných ekonomikách, idú celé do štátnych rozpočtov zamestnávateľských krajín, bez najmenšej snahy týchto krajín o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese vzdelávania týchto mladých ľudí, nákladov vynaložených v ich rodných krajinách.
A to bezplatné školstvo zabezpečujúce bezplatné vzdelávanie občanov je financované zo štátneho rozpočtu, je financované z daní všetkých občanov štátu.
Naše dane, dane všetkých občanov, sú vložené nielen do bezplatného vzdelávania mladých ľudí na základných, stredných a vysokých školách, ale aj do ďaľších nákladov spojených s procesom dlhodobej výchovy týchto mladých ľudí, napr. so zabezpečovaním ich zdravotnej starostlivosti, avšak množstvo z nich po ukončení vzdelávacieho procesu v svojej rodnej krajine odchádza za prácou do ekonomicky silnejších členských i nečlenských krajín EU.
Mladí ľudia odchádzajú pracovať do ekonomicky rozvinutejších členských krajín Únie, do bohatších krajín Západnej Európy, ale už nikoho nezaujíma, že náklady na ich výchovu a vzdelávanie boli predsa vynaložené v ich rodných krajinách, v novopristúpených členských krajinách EU.
Nikoho už nezaujíma, že na tieto náklady sa skladali aj ich spoluobčania s tými najnižšími mzdami, ich spoluobčania, ktorí sami nemajú na to, aby mohli financovať ďaľšie štúdiá svojich detí, ale ktorí financujú štúdiá tých, ktorí sú potom bezplatne odsávaní pracovným trhom ekonomicky bohatších členských krajín Únie.
Ktorí sú odsávaní ekonomicky bohatšími členskými i nečlenskými krajinami Únie, bez akejkoľvek snahy týchto krajín o spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené na výchovu a vzdelávanie zahraničných pracovníkov pracujúcich v ich ekonomikách.
Nikoho už nezaujíma, že tí, ktorí by sa mali podieľať na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, teda krajiny, ktorým zamestnávanie týchto zahraničných občanov už prinieslo a neustále prináša obrovské zisky, tak tí sa absolútne ani v najmenšej miere na tejto spravodlivej kompenzácii nepodieľajú.
Ale veď, či náklady, vynaložením ktorých tieto ich zisky vznikajú, sa neuhrádzajú z takto dosiahnutého zisku?
Či tu, v tomto jedinom prípade – v prípade nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana – už zrazu neplatí to, to čo vždy platilo, platí, a aj bude platiť pri uhrádzaní nákladov na celom svete, čo platí už veky vekov v každej spoločnosti, za kapitalizmu, feudalizmu či socializmu, za cárov, faraónov, cisárov či rôznych kráľov, v moslimskej, kresťanskej, hinduistickej, židovskej či inej spoločnosti, že náklady sa vždy uhrádzajú zo zisku, ktorý vznikol ich vynaložením?
Tie náklady vynaložené počas prípravy občanov na vykonávanie pracovnej činnosti, vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, vynaložené v novopristúpených členských krajinách, neprinášajú len obrovské zisky jedným, ale prinášajú aj obrovské straty druhým.
Mladí ľudia odchádzajú zo svojich rodných krajín do zahraničia a svojou prácou prinášajú zisky ekonomikám zamestnávateľských krajín.
Prinášajú zisky nielen svojim zamestnávateľom v ekonomicky bohatších členských i nečlenských krajinách Únie, ale vo forme dane zo mzdy prinášajú aj priame zisky do štátnych rozpočtov týchto zamestnávateľských krajín.
A to nie sú len dane zo mzdy. To je aj daň z pridanej hodnoty a spotrebná daň, ktorú naši občania odvádzajú do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny vždy vtedy, keď si v tejto zamestnávateľskej krajine niečo zo svojej mzdy kúpia.
Keď si kúpia nejaký výrobok či zaplatia nejakú službu.
A, taktiež sú to aj odvody na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
Všetkým týmto ekonomicky bohatším členským i nečlenským krajinám Únie, krajinám ako: Nemecko, Anglicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Švédsko, Rakúsko, Dánsko, Holandsko, Luxembursko, Belgicko a ďaľším, prináša zamestnávanie tejto bezplatne získanej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín obrovské zisky bez vynaloženia minimálnych nákladov na prípravu tejto pracovnej sily.
Žiadna z týchto zahraničných zamestnávateľských krajín sa už nepodieľa na primeranej a spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas prípravy týchto zahraničných pracovníkov v ich rodných krajinách, počas ich dlhoročnej prípravy na pracovný proces, počas dlhoročného procesu ich výchovy a vzdelávania.
Pričom primeranou a spravodlivou kompenzáciou sa myslí taká kompenzácia, ktorej výška je úmerná dĺžke obdobia zamestnávania sa zahraničného pracovníka v ekonomike príslušnej zamestnávateľskej krajiny.
A aj tieto „bezplatne prenajaté“ výrobné prostriedky, aj táto bezplatná pracovná sila, sú dôvodom, že produktivita práce – tá produktivita práce, ktorá je nám dennodenne ako mantra obíjaná o hlavu ako jedna z príčin nízkych miezd v našich novopristúpených členských krajinách – ktorú ekonomicky bohatšie členské krajiny EU vykazujú, je značne vyššia než tá naša.
Ale, veď, samozrejme, že je vyššia.
Pokiaľ získate výrobné prostriedky zadarmo, pokiaľ vám ich vyrobí niekto na svoje náklady, na náklady svojich ekonomík, na náklady svojich občanov, tak je pochopiteľné že vaše náklady na výrobu sú iste nižšie než má ten, ktorý nielenže musí tieto výrobné prostriedky, týchto pracovníkov, vyrobiť pre svoju potrebu, a pochopiteľne na svoje náklady, ale ich ešte vyrába aj pre vás, pochopiteľne či paradoxne nie na vaše náklady, ale znova a znova len na svoje náklady.
A tými výrobnými prostriedkami, ktoré získavajú ekonomicky bohatšie členské i nečlenské krajiny Únie bezplatne či zadarmo, alebo do bezplatného prenájmu, sú občania z našich novopristúpených členských krajín.
Pretože všetky náklady vynaložené počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania vynaložili ich rodičia a ich rodné krajiny.
Naše novopristúpené členské krajiny „vyrobia“ dlhodobým procesom výchovy a vzdelávania najdokonalejšie výrobné prostriedky aké vôbec možno vyrobiť, výrobné prostriedky nazývané aj „pracovník“, a ekonomiky bohatších členských krajín Únie nám ich bezplatne odčerpajú, pričom sa vôbec nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré sme vynaložili počas dlhodobého procesu výroby týchto výrobných prostriedkov, počas „výroby“ týchto pracovníkov.
Dobre sa budujú svetlé zajtrajšky bohatším členským krajinám Únie na úkor uťahovania opaskov občanov novopristúpených členských krajín, na úkor ich tak rómskych ako aj nerómskych občanov, na úkor ich detí , na úkor ich dôchodcov, z ktorých mnohí skôr prežívajú a živoria než žijú, na úkor tých najslabších v týchto krajinách.
Dobre sa zvyšuje životná úroveň občanov svojej krajiny na úkor životnej úrovne občanov iných krajín.
No neber to!
To, že tie dotácie na pomoc rodinám s malými deťmi, ktoré ekonomike bývalého Československa zabezpečovali budúcich pracovníkov, spĺňali svoju funkciu, vyplýva z toho, že sa nemohlo voľne cestovať, že boli zavreté hranice, že nebol voľný pohyb osôb z krajín Východnej Európy do krajín Západnej Európy.
Mladí ľudia nemohli vycestovať za prácou, a tak sa zamestnali v svojej rodnej krajine. A tým, vlastne, došlo k tomu, že cieľ tej dotácie, teda zabezpečenie pracovníka pre ekonomiku rodnej krajiny, bol splnený.
Keď ste nemohli odísť za prácou do inej krajiny, no tak ste sa zamestnali v tej svojej. A týmto spôsobom sa investície vložené do vašej výchovy a vzdelávania začali štátu vracať. Prostredníctovm každomesačnej dane zo mzdy, ale aj prostredníctvom iných daní, ktoré ste odvádzali do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny.
A takto – zamestnávaním sa v svojej rodnej krajine – ste postupne vrátili štátu všetky náklady, ktoré do vás investoval v procese vašej výchovy a vzdelávania.
Ale takéto dotácie, vo väčšom či menšom rozsahu, ktoré pomáhali deťom, ktoré pomáhali mladým rodinám, neboli len v bývalom Československu, dotácie na podporu mladých rodín s deťmi existovali a existujú v mnohých krajinách, existujú na celom svete, nezávisle na zriadení.
Pretože každá ekonomika – v každom zriadení, nezávisle na tom či je to demokracia alebo diktatúra, či tyrania, či ide o zriadenie demokratické alebo menej demokratické – vie, že ak chce do budúcnosti existovať, ak si chce do budúcnosti zabezpečiť pracovníkov pre svoju ekonomiku, tak musí pomáhať mladým rodinám.
Ak chce štát zabezpečiť budúcich pracovníkov, musí mať najprv deti.
A ak chce, aby sa tie deti rodili, aby rodičia deti mali, tak im musí pomôcť, musí ich motivovať k tomu, aby tie deti chceli mať, aby chceli mať viacero detí. Ináč systém neprežije, ináč sa ekonomicky zrúti.
Tie dotácie, čo pomáhali mladým rodinám v bývalom Československu, by v Únii fungovali aj teraz. Plnili by svoj cieľ, prinášali úžitok, neboli by stratové, naopak zhodnotili by sa.
A nebolo by k tomu treba ani splnenie tej nepríjemnej podmienky, vďaka ktorej ten systém dotácií na pomoc mladým rodinám v socializme fungoval, teda nebolo by k tomu potrebné splniť podmienku, že ľudia nemôžu vycestovať za prácou do zahraničia.
To, že to fungovalo v bývalom Československu, to bolo dané tým, že človek nemohol slobodne cestovať.
A fungovalo by to aj teraz, v Únii, keď je sloboda cestovania, za predpokladu splnenia podmienky o povinnosti účasti krajiny zamestnávajúcej zahraničného pracovníka na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tohto zahraničného pracovníka, nákladov vynaložených v jeho rodnej krajine.
Dotácie vynakladané na pomoc rodine s deťmi fungujú v každom zriadení, je jedno či to je v kapitalizme, socializme alebo v inom zriadení. Ide len o to, ako sú nastavené daľšie podmienky, za ktorých sa tieto dotácie realizujú.
Pokiaľ by v členských krajinách EU došlo k tomu, že krajiny, ktoré zamestnávajú zahraničných pracovníkov, by sa zúčastňovali na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto zahraničných pracovníkov, vynaložených v ich rodných krajinách, tak by dotácie do mladých ľudí či dotácie na pomoc rodinám s deťmi znova začali fungovať a boli by prínosom tak ako kedysi, a neboli by stratové, tak ako sú stratové teraz.
Len by bolo potrebné, aby sa systém ekonomických vzťahov medzi členskými krajinami Únie začal opierať o nový pilier.
O pilier, ktorý tomuto systému v súčasnosti výrazne chýba a jeho neprítomnosť ho celý značne destabilizuje. O pilier spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania pracovníka.
Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily je len polovicou riešenia prospešného všetkým členským krajinám, polovicou, ktorá sama osebe je výhodná len pre krajiny, ktoré pracovnú silu bezkompenzačne odčerpávajú, a nevýhodná pre krajiny, ktoré túto pracovnú silu bezplatne poskytujú.
Tá druhá polovica riešenia, tá polovica, ktorá by z tohto existujúceho polovičného riešenia urobila užitočný nástroj v prospech všetkých členských krajín, teda nielen v prospech tých, ktoré pracovnú silu bezkompenzačne odčerpávajú, ale aj v prospech tých, ktoré túto pracovnú silu bezplatne poskytujú, spočíva v spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Len spoločným uplatňovaním týchto dvoch pravidiel, teda spoločným uplatňovaním pravidla o voľnom pohybe pracovnej sily spolu s pravidlom o spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu dostaneme riešenie plne vyhovujúce všetkým krajinám Únie.
Samotný voľný pohyb pracovnej sily rešpektuje právo občana na mzdu za vykonanú prácu, ale už nerešpektuje právo tých, ktorí vynaložili náklady v procese dlhodobej prípravy tohto občana na zapojenie sa do pracovného procesu, nerešpektuje právo na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov tými, ktorí tohto občana zamestnávajú v svojich ekonomikách, nerešpektuje právo na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov zo zisku, ktorý bol dosiahnutý aj vďaka vynaloženiu týchto nákladov.
Právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku má predsa každý, kto sa svojimi nákladmi podieľa na vytváraní tohto zisku, nezávisle na tom, kde tento zisk vznikne, v ktorej krajine vznikne a nezávisle na tom, kto tieto náklady vynaložil. (viď príspevok „A14.6- Bohatšie krajiny Únie a Európy sa priživujú na tých chudobnejších“ [7])
Bolo by potrebné, aby sa tie krajiny, ktoré bezplatne odčerpávajú obrovské množstvá občanov z pracovného trhu novopristúpených členských krajín, začali podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto odčerpávaných občanov v ich rodných krajinách.
Ak by bol súčasný systém medzištátnej pracovnej migrácie v Únii – založený na voľnom pohybe pracovnej sily medzi jej členskými krajinami – doplnený o zavedenie spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných pracovníkov, stal by sa dosiaľ najspravodlivejším systémom usporiadania ekonomických vzťahov medzi ekonomikou, ktorá zamestnáva zahraničného pracovníka a a ekonomikou, ktorá tohto zahraničného pracovníka poskytuje.
To nie je nastolenie nejakej novej požiadavky. To je len požiadavka na to, aby sa medzi štátmi dodržiavalo staré pravidlo existujúce už od vzniku ľudstva.
Aby sa dodržiavalo to, čo platilo, platí a bude naďalej platiť pri každom podnikaní, na celom svete, čo je asi hlavnou zásadou podnikania. Teda aby sa dodržiavalo pravidlo, že náklady vynaložené za účelom dosiahnutia zisku sa uhrádzajú z tohto zisku.
Pokiaľ sa bude toto pravidlo, platiace v súčasnosti pri podnikaní na celom svete – platiace až na jednu nespravodlivú výnimku, ktorou je práca občana jednej krajiny v ekonomike druhej krajiny bez účasti zamestnávateľského štátu na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničného pracovníka v jeho rodnej krajine – uplatňovať, potom dôjde k vyriešeniu mnohých problémov v ekonomikách krajín poskytujúcich bezplatnú pracovnú silu.
Ak by sa zabezpečila realizácia takejto spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničných pracovníkov, tak sa to pozitívne prejaví v mnohých oblastiach ekonomiky, prejaví sa to ekonomickým rastom všetkých členských krajín Únie.
Ak by sa táto spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie mladého človeka realizovala, pomohlo by to mnohým krajinám na celom svete.
Zmiernilo či zastavilo by to narastanie ekonomických rozdielov medzi bohatými a chudobnými krajinami sveta, pomohlo by to každej ekonomike, pomohlo by to zlepšiť situáciu v jej mnohých problémových oblastiach.
Teraz síce dotujeme dlhodobý proces výchovy a vzdelávania našich mladých občanov, ale po jeho ukončení odchádza značná časť z nich za prácou do zahraničia.
A keďže k žiadnej kompenzácii nákladov vynaložených v tom dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, kompenzácii zo strany tých krajín, ktoré týchto našich občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách, nedochádza, tak tieto náklady sa pre našu krajinu menia na stratu, na tým väčšiu stratu, čím dlhšiu dobu pracuje náš občan v ekonomike zahraničnej krajiny.
„Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:
„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[12]
A na Slovensku je zasa zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín [13].
Rozdiel medzi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi občanmi je 300 000 v neprospech Slovenska.
To znamená, že naša krajina každoročne dotuje iné ekonomiky 300 000 pracovníkmi.
Poskytuje ich iným ekonomikám bezplatne. Nič za tento ich prenájom nezískava. Ani jedno jediné euro. Žiadna účasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese prípravy týchto pracovníkov na zapojenie sa do pracovného procesu.
Pritom výchova a vzdelávanie každého tohto občana stála minimálne 82 000 eur [14].
To znamená, že náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto 300 000 občanov, ktorými bezplatne dotujeme ekonomiky iných členských i nečlenských krajín Únie vyšli našich občanov, náš štátny rozpočet, minimálne na:
300 000 x 82 000 eur = 24,6 miliardy eur = 25 mld eur
A to sú ešte značne podhodnotené náklady vynaložené počas ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.
Pretože v tých 350 000 občanoch odchádzajúcich do zahraničia je množstvo tých, ktorí pre vykonávanie svojej profesie potrebujú vysokoškolské vzdelanie. Napr. lekári či zdravotné sestry, alebo programátori. Na ich výchovu a vzdelávanie sa vynaložili omnoho vyššie náklady než „len tých 82 000 eur“. Veď napr. len náklady na výchovu a vzdelávanie lekára vyjdú našu krajinu minimálne na 128 000 eur [14].
Títo občania boli na zapojenie sa do pracovného procesu pripravovaní počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, pripravovaní na náklady svojich rodičov a na náklady svojej rodnej krajiny, teda na náklady všetkých svojich spoluobčanov.
Veď to je zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska. Títo občania – ak by pracovali na Slovensku – by pomohli vytvoriť približne o jednu desatinu vyšší HDP než je v súčasnosti.
Ak by títo občania – táto zhruba jedna desatina produktívnych občanov Slovenska – pracovali na Slovensku, tak by do štátnej pokladnice Slovenska tieklo o jednu desatinu viac daní, než v súčasnosti.
O jednu desatinu viac daní z ich miezd, o jednu desatinu viac daní z DPH, ako aj o jednu desatinu viac spotrebnej dane.
A, samozrejme, aj o jednu desatinu viac odvodov na dôchodkové poistenie, a tiež aj odvodov na zdravotné poistenie.
Ako veľmi by to pomohlo súčasným dôchodcom, ako veľmi by to pomohlo zdravotníctvu našej krajiny.“ [15]
Tou pravou príčinou prečo sú dotácie do výchovy a vzdelávania mladých ľudí stratové, prečo sa rodnej krajine nevrátia, prečo sa nezhodnotia, prečo neprinášajú zisk ekonomike rodnej krajiny, teda prečo neprinášajú zisk tej krajine, ktorá ich uskutočnila, nie je fakt, žeby sa cieľ týchto dotácií míjal s ich predpokladaným zámerom. To absolútne nie.
Pretože cieľom týchto dotácií je pomôcť rodinám vychovať budúcich pracovníkov ekonomiky rodnej krajiny, ktorí svojou prácou tieto dotácie vrátia späť do štátneho rozpočtu. A skutočne, cieľ týchto dotácií je aj splnený, pretože, naozaj, ich realizáciou dôjde do toho, že prostredníctvom dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania, prostredníctvom procesu realizovaného práve vďaka vynaloženiu týchto dotácií, týchto nákladov na výchovu a vzdelávanie mladého človeka, dôjde k výrobe výrobného prostriedku „pracovník. Dôjde k „výrobe“ pracovníka pripraveného vstúpiť do pracovného procesu.
Lenže v tejto fáze dochádza k tomu, že takto pripravený pracovník nezačne pracovať v ekonomike rodnej krajiny, nezačne pracovať v tej ekonomike, ktorá tieto dotácie realizovala, ktorá ich uskutočňovala na svojej náklady, ale odíde za prácou do zahraničia.
Rodná krajina tohto mladého človeka predpokladala, že tie dotácie, tie náklady, ktoré investovala v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tohto mladého človeka, ktoré vynaložila v dlhodobom procese prípravy tohto mladého človeka na zapojenie sa do pracovného procesu, sa začnú vracať do jej štátneho rozpočtu od momentu zamestnania sa tohto mladého človeka v ekonomike rodnej krajiny.
Že sa začnú sa vracať prostredníctvom dane zo mzdy, ale tiež aj prostredníctvom dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ktoré sú odvádzané do štátneho rozpočtu vždy vtedy, ak si mladý človek niečo zo svojej mzdy kúpi, resp. si zaplatí nejakú službu v svojej rodnej krajine.
No ak po ukončení vzdelávacieho procesu odíde tento mladý človek za prácou do zahraničia, tak daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.
A taktiež do štátneho rozpočtu tejto krajiny odchádza aj daň z pridanej hodnoty či spotrebnej dane, keďže mladý človek si v zamestnávateľskej krajine kupuje aj výrobky či platí rôzne služby.
A keďže tieto dane, predovšetkým daň z jeho mzdy, odchádzajú do štátneho rozpočtu inej než jeho rodnej krajiny, tak potom mladý človek nemá ako splatiť dotácie vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie, dotácie uskutočnené jeho rodnou krajinou, a tieto dotácie sa tak pre rodnú krajinu tohto pracovníka stávajú stratou.
Chybou v súčasnosti je to, že nedochádza k spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v procese dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania mladého občana, k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov prostredníctvom tej krajiny, ktorá zahraničných občanov zamestnáva, ktorá ich využíva na dosiahnutie zisku svojej ekonomiky.
Pretože teraz to zostane v rovine, že jedna krajina počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania pripraví na svoje náklady budúcich pracovníkov, a druhá krajina takto pripravených pracovníkov bezplatne odčerpá, zamestná a využije ich na dosiahnutie zisku.
Ale nedôjde už k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tej krajiny, ktorá zahraničného pracovníka zamestná vo svojej ekonomike, ktorá prostredníctvom jeho zamestnávania dosahuje zisk.
Ak by k tejto spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničného pracovníka dochádzalo, potom by štát mohol v oveľa väčšej miere dotovať výchovu a vzdelávanie svojich občanov, mohol by viac pomôcť mladým rodinám pri výchove ich detí, čo by sa následne prejavilo zvýšenou pôrodnosťou, štát by bol motivovaný k vynakladaniu nákladov takéhoto charakteru práve tou skutočnosťou spravodlivej kompenzácie nákladov.
Zavedením Systému rodičovských benefitov – založenom na pravidelnom mesačnom vyplácaní dvoch finančných príspevkov rodičom tých občanov, ktorí sa zapojili do pracovného procesu a bližšie opísanom v predchádzajúcich príspevkoch, napr. v časti „Stručná rekapitulácia“ príspevku D24.1.3 [8] (ale aj v príspevkoch D20 [9], D21 [10], D22 [11], resp. v iných) – by sa problém spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie mladého človeka vyriešil.
Realizácia tohto systému by zabezpečila spravodlivé vrátenie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie mladého občana do rúk tých, ktorí ich reálne vynaložili.
Realizácia Systému rodičovských benefitov v krajinách EU by zabezpečila vzrast záujmu mladých ľudí o viacdetné rodiny, pomohla by zlepšiť súčasný neutešený stav s pôrodnosťou v mnohých jej členských štátoch a pomohla by zlepšiť situáciu aj v mnohých iných, v ďaľších príspevkoch podrobnejšie opísaných, oblastiach ekonomiky.
[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Demografia_Slovenska
[3, s. 39] https://geography.upol.cz/soubory/studium/bp/2014-geo/2014_Snirerova.pdf
[6] https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/534168-novu-mladomanzelsku-pozicku-alebo-lacnu-hypoteku/
[13] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/
Myslím si, že my dvaja sme rovnako politicky a... ...
Pravda je krutá! Pravdu nikto nechce počuť a... ...
Ďakujem za odpoveď! Avšak aj v tejto už... ...
Ďakujem za odpoveď! Avšak aj v tejto druhej... ...
Som plne nezávislý. Volím podľa svojho... ...
Celá debata | RSS tejto debaty