V predchádzajúcom príspevku: „D2- Riešenie dôchodkového problému v súčasnosti“ je krátke vysvetlenie toho, prečo neustále dochádza k zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku.
—————————————————————————————————————————-
Zvýšenie veku odchodu do dôchodku je nielen nepopulárne, ale z hľadiska zásad zdravého spôsobu života aj veľmi nelogické.
Prirodzene, o tejto nelogickosti to vedia všetci, ale bohužiaľ, nič lepšieho ako náhradu zatiaľ nemáme.
Vlády na celom svete prijímajú rozhodnutie o zvyšovaní dôchodkového veku nie preto, že by nevedeli o negatívnych dôsledkoch tohto riešenia. Nie sú to žiadni neodborníci, laici, ktorí problematike nerozumejú. Naopak, sú to odborníci, ktorí problematiku dôchodkov veľmi dobre ovládajú, vedia o všetkých dôsledkoch tohto spôsobu riešenia danej problematiky, bohužiaľ, lepšie riešenie zatiaľ neexistuje.
Váš mozog podáva svoj vrcholný výkon v 18. roku života a vaša fyzická sila sa najviac prejaví medzi 25-30. rokom života. Potom to ide pomaličky dole.
Po päťdesiatke už zreteľne cítite, že vaša pamäť už nie je taká, aká bývala, čoraz viac zabúdate, a fyzická práca vás tiež unavuje viac a viac. Potrebujete častejšie prestávky na odpočinok.
A v súvislosti so zväčšujúcim sa opotrebovaním tela – fyzickým i psychickým – s čoraz častejšie prichádzajúcou únavou, sa čím ďalej tým viac tešíte na odchod do dôchodku. Hlavne tí, čo pracujú fyzicky. Ale aj tí, čo vykonávajú profesie s veľkým psychickým zaťažením.
Také, pri ktorých hrozí vyhorenie, a aj k nemu dochádza. Lekári, zdravotné sestry, riadiaci pracovníci, učitelia, policajti, sociálni pracovníci. Tzv. pomáhajúce profesie.
Ste vyčerpaní, práca vám nedáva zmysel, robíte ju len preto, lebo vám prináša peniaze potrebné na prežitie. Už nie ako skôr, aj pre potešenie.
Pochopiteľne, do tohto stavu pracovnej preťaženosti a apatie vpadá tým väčšie percento ľudí, čím bližšie sú k dôchodkovému veku.
A každý ďalší rok, o ktorý vám vaša vláda predĺži odchod do dôchodu, vás, prirodzene, ešte viac demotivuje, znechutí.
Je to logická reakcia človeka na predĺženie jeho vnímaného utrpenia, akým je pre neho dochádzanie do práce, a, samozrejme, aj samotná práca.
Výkon človeka približujúceho sa k dôchodkovému veku je nižší než má jeho kolega mladší o dvadsať rokov. A človek sa to snaží kompenzovať využitím dlhoročných pracovných skúseností.
Vo všeobecnosti, práca človeka po päťdesiatke už veľakrát nie je taká efektívna, ako práca v mladšom veku.
Už to nie je o radosti z práce, vo väčšine prípadov je to už o povinnosti dopracovať sa s čo najmenšou ujmou do dôchodkového veku. Je to však viac menej prirodzené.
Človek, tak ako aj každý iný výrobný prostriedok, sa opotrebúva, jeho pracovná životnosť je obmedzená.
Každá profesia iným spôsobom opotrebováva človeka. Jedna je náročná fyzicky, ďalšia psychicky. V jednej sú zaťažované oči a chrbtica (zubári, sústružníci) v inej kolená (murári, obkladači), pľúca (baníci či pracovníci v prašných prevádzkach) či psychika (učitelia, sociálni pracovníci, zdravotní pracovníci, policajti). Každá profesia využíva trochu inú oblasť našich schopností, našich zmyslov, a každá profesia využíva v rôznej miere naše fyzické danosti, naše fyzické dispozície.
Možno však povedať, že zhoršovanie našich zmyslov a zhoršovanie funkcií jednotlivých častí tela nie je spôsobené len našim povolaním, ale aj našou genetikou, tým čo sme zdedili po predkoch, a, samozrejme, aj prirodzeným starnutím.
Každé predĺženie veku odchodu do dôchodku nastolí prirodzenú otázku: „A zvládnu to tí ľudia? Zvládnu to ťahať ďalej? Zvládnu ďaľšiu prácu pri tom zdravotnom stave, v akom sú?“
Bohužiaľ, musia.
Všetci vedia, že toto posunutie odchodu do dôchodkového veku – hoci ide proti logickým zákonom zdravia – je nevyhnutné. Zatiaľ niet inej pomoci.
Áno, človek by mohol kľudne pracovať do osemdesiatky či deväťdesiatky, ale pod podmienkou, že zdravotníctvo by mu bolo schopné v tej osemdesiatke či deväťdesiatke zabezpečiť fyzický a psychický stav tridsiatnika či štyridsiatnika.
Lenže teraz sa už mnohí päťdesiatnici či šesťdesiatnici cítia na deväťdesiat.
Tí starší vedia, ako rapídne sa začne meniť zdravie po päťdesiatke, o šesťdesiatke už ani nehovoriac. Vieme, že v drvivej väčšine prípadov je predĺženie veku odchodu do dôchodku jednoducho znásiľňovaním už doterajšou pracovnou činnosťou opotrebovaného tela občana.
Predlžovanie veku odchodu do dôchodku je aj zvýšením ohrozenia bezpečnosti spoluobčanov v tých prípadoch, keď občan vykonáva zamestnanie, ktorého výkon je spojený s bezpečnosťou iných ľudí, napr. vodič autobusu či nákladného vozidla, letecký dispečer a pod.
A východisko z tejto nepríjemnej situácie, bohužiaľ, zatiaľ neexistuje.
Pokračovanie v nasledujúcom príspevku: „D4- Zamestnávanie sa v staršom veku“